krizom_krazom

CHARLESTON, West Virginia a presun do Kentucky

         V predchádzajúci večer sme našli ubytovanie v hotelíku strednej úrovne na okraji mesta a mali sme celkom šťastie, že sme uchytili poslednú voľnú izbu. Opäť sme si pripomenuli, že v tejto krajine cestovateľov netreba nechávať zabezpečenie nočného oddychu na poslednú chvíľu. Ráno nás privítalo nie veľmi veselou, šedivou oblohou a mrholením. Dosť nás to prekvapilo, lebo pri našich malých prípravách vyznievala predpoveď počasia veľmi pozitívne na všetky zamýšľané lokácie. A domáci experti sú v predpovediach počasia zvyčajne veľmi presní. Nuž, čo sa dá robiť, sme v hlavnom meste štátu a aj tak sme tu chceli navštíviť budovu miestneho parlamentu.

         CHARLESTON nás celkom prekvapil. Ako hlavné mesto pôsobí dosť provinčne a nebyť uvedeného Capitolu, ani by sme mu takúto funkciu neprisúdili. Niečo obdobné si asi mysleli aj bývalí zakladatelia štátu, ktorí sa v histórii niekoľkokrát dohadovali o umiestnení štatutárneho sídla.

Zatiaľ čo centrum mesta je pomerne ospalé, v blízkom okolí mesta je veľmi veľký priestor venovaný priemyselnej oblasti, čo bolo opäť obrovským prekvapením, nakoľko pri svojich potulkách po všemožných štátoch únie sme skoro žiadne továrne nevideli a už sme sa aj smiali, že všetky sú presťahované do Číny. Energetickú náročnosť mesta nám neskôr pri odchode z neho potvrdila aj prítomnosť jadrovej elektrárne, ktorej chladiace veže vykúkali spoza kopčekov prakticky na okraji mesta. A potom, že prečo sa nám tu tak dobre spalo...

Parlamentná budova je umiestnená na širšom okraji centra, mimo centrálnej úradnej a komerčnej zóny. Hoci konštrukcia kopuly nie je príliš vysoká, aj tak dominuje okoliu, čomu prispieva jej pozlátená výzdoba. Celkom tak vyniká zo scenérie okolitých domov, ktoré boli postavené zo skutočných tehiel a nie z papiera a preglejky ako inde. Tehly a architektúra domov vyjadrovali celkom odlišný štýl než je možné vidieť inde, avšak svojím temným výzorom pôsobili trochu desivo. Tomuto dojmu však možno napomáhalo chýbajúce slnko a mrholenie.

Potešili sme sa, keď sme našli voľné miesto na parkovanie tesne vedľa parlamentu, ale hneď sme boli aj odohnaní miestnou ochrankou, s tým, že ide o miesta určené pre zamestnancov. Ostatní nešťastníci takéto šťastie nemali a celá rada áut skončila s pokutovým lístkom za stieračom. Až pri pešom prechode sme si neskôr všimli veľmi malú a veľmi netypicky umiestnenú tabuľku s označením parkovania „iba na povolenie“.  Takáto pokuta určite nepotešila rodičov množstva detvák, ktoré sa zhodou okolností v tento deň schádzali na športovo-kultúrno-zábavnú a nie veľmi logickú akciu pri parlamente. Typické školské autobusy v osobitnom dizajne používanom už minimálne 50 rokov zvážali deti zo škôl širokého okolia na tradičnú zábavku „Pumpkin Drop-it Day“.

Tou je súťaž v zhadzovaní tekvíc zo strechy parlamentu na určený bod na zemi. Ako sme vyrozumeli, princípom je nielen zakončiť dopad tekvice čo najpresnejšie do stredu cieľovej plochy, ale nevyhnutnou podmienkou je tiež zachovanie jej celistvosti.

A práve v tomto bode je možné preukázať kreativitu družstiev, kedy každá z tekvíc je obalená nielen do oka priťahujúceho balenia, ale najmä do tlmičov najrôznejšieho druhu, od bežných papierových krabíc, cez igelitové sáčky v úlohe padákov až po ochranné plastové koše, určené pôvodne určite na domáce prádlo. Ale napokon, veď mamky môžu dať špinavé košele do čistiarne a ušetriť si čas pre deti, takže tie koše určite potrebovať nebudú.

Neviem, či má táto tradícia veľký zmysel, ale všetci zúčastnení prejavovali veľkú radosť a nadšenie, čo bolo určite zmyslom celého diania, ani nevraviac už o vynechaní školy v bežnom dni týždňa. Vydržali sme pozorovať prvých 6-7 pokusov, ale potom sme to vzdali, keď sme videli aj tímy s číslami presahujúcimi 100 a ďalších stále prichádzajúcich.

Pozorný návštevník si však zaiste všimne sledujúce očká kamier, ale takmer náhodní policajti v parku pri budove sú veľmi priateľskí a radi vám zapózujú pred objektívom.

Pekným však bolo, že na chodbách boli vystavené aj základné symboly štátu, vrátane čiernych medveďov.

 Popoludní sa na ňom malo odohrávať tradičné halloweenské „trick-or-treat“ pre deti, čo je rovnako podivné ako popravy tekvíc pri parlamente, keďže do Halloweenu ostávajú ešte zo dva týždne. Pozoruhodné bolo, že tesne predpoludním tiež zívalo poloprázdnotou ako celý zbytok mesta, ale zato zopár prítomných predajcov malo produkty pekne farebne zoradené a už aj so sviatočnou výzdobou. Ako spomínam, sviatočný ošiaľ sa tu aj s výzdobou domov začal celkom predčasne, ale ešte stále je to lepšie, než predaj vianočných stromčekov v D.C. na počiatku októbra.

Okrem vonkajších stánkov prináleží k trhu aj budova malej tržnice. V nej sme na potešenie objavili aj veľmi dobre zásobenú predajňu syrov, vína a piva so vzorkami zo všemožných štátov sveta. Menej potešujúce bolo, že medzi fľašami piva sa hrdo vynímalo plzenské, ale ani potuchy po nejakom chmeľovom moku od našich bryndziarov. Neostáva nám nič iné, než skúšať miestnych presviedčať, že to slávne české je aj tak varené zo slovenskej vody.

Medzi ďalšie prekvapenia dňa sme zaradili fľaše tokajského pochádzajúceho – div divúci z Austrálie....(????). Majiteľ nám uviedol, že mával aj tokaj maďarský, ibaže mu skrachoval európsky distribútor. O tokajskom víne zo Slovenska síce veľa potuchy nemal, ale nebránil by sa mu. Len keby sa tak na Slovensku našiel niekto, kto by mal odvahu preraziť na veľké trhy. Čo vy na to, chlapci v Malej Tŕni a v okolí? Veď keď sa Francúzom a Talianom oplatí vyvážať do Štátov minerálky, prečo by sme nemohli zviditeľniť aj Slovensko?

         Od ďalšieho skúmania mesta nás odradil silnejúci dážď a tak radšej ukájame hlad a rozvášnené zmysly v miestnej reštauračke s rybacími špecialitami, aby sme tiež trochu odľahčili telá a pripravili sa na krajinu koní, burbónu a bluegrasu, kde určite nebudú chýbať ani ťažšie mäská. Západnú Virgíniu opúšťame v silnom lejaku a mierime ďalej na západ – do Kentucky.

Do LEXINGTON-u sme dorazili našťastie už pri končiacom daždi a ani sme si nemuseli robiť starosti s ubytovaním, nakoľko sme boli očakávaní u nášho dlhoročného priateľa Dona, ktorý nám ochotne poskytol priestory svojho domu.

         Súčasne sme mali neplánované šťastie, nakoľko aj jemu sa zmenili plány a mohol sa nám naplno venovať a robiť sprievodcu po miestnych pozoruhodnostiach. Jednou z nich je miestna „University of Kentucky“ so svojím obrovským kampusom, kde vyštudoval aj náš hostiteľ.

Zbytok dňa sme však strávili v neďalekom mestečku FRANKFORT, ktoré je síce oveľa menšie, ale je hlavným a starobylým mestom štátu Kentucky.

Za pozretie určite stojí malé centrum mesta a tiež aj budova kentuckého Capitolu s vedľa stojacou rezidenciou guvernéra.

         Zbytok dňa nám ubehol spomienkami počas večere u Donovej sestry Lindy, nakoľko obaja v minulých rokoch navštívili Slovensko. Na jeho pohostinnosť nedajú dopustiť, aj keď najčastejšou spomienkou je práve vtedy zavedený predaj životných poistiek pred prechádzkou Tatrami. K oveľa príjemnejším však patrí aj zababranie rúk pri pokuse o výrobu krčiažku v Modranskej keramike, či husacie hody v malokarpatskej jesennej sezóne. Musím podotknúť, že napriek americkej národnej tradícii mať všetko „fat-free“, nikdy som nevidel žiadneho Amíka vzdychať nad nezdravosťou husacej pečienky, ktorá určite nie je z tejto kategórie.  

:-)