Zo San Francisca do Los Angeles

predchádzajúca časť

Ráno sme vstali pohodlne s vedomím, že dnes je pred nami iba dlhá cesta (cca 450 míľ) a tak sme sa v pokoji poriadne naraňajkovali a pred odchodom ešte napísali pohľadnice pre rodinu a priateľov. Došli nám však poštové známky, tak sme do našej navigačky zadali voľbu najbližšej pošty. Prekvapením však bolo, keď sme po malom točení sa uličkami dorazili k „sídliskovému“ obchoďáku a „pošta“ bola predstavovaná iba jednou osamelou schránkou. Ďalší pokus už vyšiel úspešne, možno aj preto, že sme sa zrazu ocitli na okraji Silicon Valey. No nebyť názvov niektorých slávnych firiem, ani by sme významnosť tohoto miesta ani nepocítili.

Odtiaľ sme už rýchlo vyrazili na diaľnicu č. 101 so smerom na juh. Keďže však diaľnica nepatrí medzi nami preferované pobytové miesta, rýchlo sme sa z nej odklonili a napojili na cestu č. 1, ktorá prakticky kopíruje pobrežie až k hraniciam Mexika. S ľútosťou sme z časových dôvodov vypustli prejazd cez Santa Cruz a iba rýchlo prebehli cez slávne Monterey. Táto cesta je pomerne opustená, ani nie tak motoristami, ako skôr chýbajúcimi obydliami a tiež aj dlhšia, avšak pohľad na pobrežie Tichého oceánu so strmými svahmi a kľukatými serpentínami rozhodne stojí za to.

....táto značka patrí rozhodne k tým zaujímavejším :)

V tomto cca 70 míľovom úseku  je (okrem privátnych sídiel) prakticky takmer nemožný prístup k brehu, ale každých niekoľko stoviek metrov sú malé vyhliadky, odkiaľ je možné sa pokochať pohľadom na vlny trieštiace o breh. Aj pritom však treba byť opatrný a radšej neposkakovať blízko pri zráze. Náš obed takmer prekazila záchranná akcia, kedy jedného takéhoto šikulku vyťahovali na lanách záchranári s asistenciou miestneho šerifa po niekoľko desiatok metrov hlbokom páde. K pozitívom je treba prirátať, že na rozdiel od mestských policajtov väčšinou vytvárajúcich paniku, boli títo rozumne organizovaní a nezatarasili celý horský masív. Naopak, vozidlá mali zoradené pri kraji cesty a šerif popoháňal dookola okúňajúcich, aby sa nevytvorila zápcha.

V serpentínach napokon ani nie je možná väčšia rýchlosť a to nielen kvôli terénu, ale aj šikovne v priekopách maskovaným policajným vozidlám merajúcim rýchlosť prechádzajúcich. Už len čakám, koľko pokutových lístkov dorazí.....

Okrajové osady na začiatku a konci horského prejazdu pôsobia dosť turisticky komerčne gýčovo a tak sme sa rozhodli zastaviť v osade s pekným menom LUCIA, ktorú tvoria asi dva domy. A práve jedným z nich je priestor na polovicu rozdelený medzi suvenírový obchod a reštauráciu. Tá má okrem vnútornej miestnosti aj terasu, kde je možné zvoliť si miesto na sedenie pri tradičnom stole alebo pri obdobe barového pultu, za ktorým však nestojí fešná deva, ale zato sa otvára priestor čeliaci do zátoky oceánu s nádherným výhľadom.

Keďže, napriek reklamám, nič nie je zadarmo, aj tento výhľad je započítaný do ceny jedál, ktorá 2 až 3 násobne prevyšuje bežný štandard. No, ale napokon veď ani pobyt v Tatrách sa nezaobíde bez vysokohorskej prirážky :). Plusom je, že i keď ponuka jedál obsahuje prevažne štandardné americké menu (teda sendviče, burgery, cestoviny a rebierka), tieto sú veľmi dobre pripravené a servírované v bohatej porcii. Pokiaľ sa prechádzajúci cestovateľ zamiluje na prvý pohľad do okolia, k reštaurácii v rámci rodinného podniku náleží aj desiatka prítulných chatiek na útese, tiež s výhľadom na oceán.

Počas trávenia už aj lepšie ubieha cesta, ktorá postupne sklesá a na rozdýchanie môže o niekoľko míľ ďalej poslúžiť zastávka pri skalnatej pláži, na ktorej sa vyvaľujú príbuzní tuleňov. Neskôr som si dal trochu námahy a podľa výsledkov pátrania by malo ísť o ryponožce slonie – ale toto berte skutočne bez záruky.

Tento úsek je našťastie oplotený, takže nehrozí možnosť, že by sa tieto leňochody nechali pri svojom vylihovaní otravovať ľudskými maličkosťami. Zato je možné ich do chuti pozorovať pri zábavkách, kedy asi jediným spestrením leňošenia je občasné vrčanie a vycieranie papule na suseda zaberajúceho lepší kúsok piesku, či pogrgavánie pripomínajúce zvuky z riadne hlbokého kanálu. Odoženie nás iba studený vietor alebo aj pomerne intenzívny zápach týchto obludiek.

Na tejto zastávke si ešte treba dávať pozor na rodinky prítulných „syslíkov z rýchlej roty“, ktoré sa doslova motajú pod nohami a ignorujú tabuľky o zákaze kŕmenia.

     Pohľad na druhú stranu - do vnútrozemia je tiež trochu "mokrý"....


....tie stromy nie sú prifarbované, ale skutočne také....

Pri prejazde cez Los Alamos človek ani nepostrehne rozdiel v porovnaní s ostatnými dedinkami v údoliach s vinicami a tiež bežným okom nezaregistruje ani prítomnosť tunajších Národných laboratórií pre jadrový výskum. Ale nevideli sme ani raketoplán pristávať...nuž nedá sa všetko..:)

Podvečer sa rozhodujeme nechať si vstup do "mesta anjelov" až na ráno a miesto prenocovania nachádzame v mestečku v Port Hueneme.

predchádzajúca časť