krizom_krazom

9. deň: Národný park  - GREAT SMOKY MOUNTAINS, Tennessee

         Tento deň sa celkom vydarilo počasie a strávili sme ho najmä prezeraním divov národného parku (http://www.nps.gov/grsm/), kde bola zaujímavá pomerne vysoká hustota návštevníkov. My sme si z viacerých možných trás zvolili jednoduchšiu a po ceste sa zastavili aj pri zachovalej budove pôvodného (a stále funkčného) mlynu, kde si stále môžete pozrieť nielen ako sa robila múka, ale si aj originálne vzorky zakúpiť.

         Na južný koniec parku sa priamo napája územie indiánskej rezervácie kmeňa Čerokézov. Toto je pomerne ľahko prejazdné a pre bežných turistov je priamo pri hlavnej ceste prichystané centrum - indiánska dedinka/mestečko. Jeho hlavnou atrakciou by malo byť múzeum kmeňa a histórie indiánov, ale v danom momente bol ním (iba) jediný Indián v tradičnom odeve umiestnený na námestíčku tejto (trochu kolotočovej) dediny, lákajúci na fotenie a uvádzajúci čriepky z histórie kmeňa.

Indiánske múzeum je oveľa solídnejšie a za oboznámenie sa s históriou lynčovania červenokožcov platia súčasní potomkovia bledých tvári pomerne slušné vstupné. V múzeu je konečne tiež možné vidieť pracovať domácich s typickými indiánskymi črtami. Dôležitou súčasťou je samozrejme suvenírový obchod, kde keď sa (veľmi) dobre pohľadá v regáloch, tak sa dá dokonca nájsť aj pár kúskov, ktoré nie sú vyrobené v Číne. Samozrejme, že tieto sú označené ako „hand made“ s certifikátom autenticity a zaplatíte za ne min. trojnásobok, ak nie viac.

Na námestíčku s obchodíkmi objavujeme výrobňu čokolády, ktorá machruje aj prípravou kávy, dokonca s pressovarom. Mierne som však šokovaný, keď „americká káva“ uvedená v ponuke ako „presso s horúcou vodou“ skutočne znamená, že pripravené dvojité presso je rozriedené ďalšou dávkou horúcej vody z termosky. Milá pani zareagovala na intenzívne sťahy mojich lícnych svalov po ochutnaní a vyžiadala si zvolenie od vrchného manažéra a súčasne miešača čokolády, aby mi mohla prirobiť ďalší „šot“ – teda prekvapkanú kávu na domiešanie pôvodne už rozriedeného moku. Po tomto záslužnom počine konečne dostáva obsah poháru požívateľnú chuť, za čo neskonale ďakujem a pridávam pár drobných k sprepitnému. Jej iniciatíva ma veľmi (a to pozitívne) prekvapila, pretože samostatné jednanie nie je v tejto krajine až tak bežným pojmom.

Napr. môj dobrý kamarát pri svojich cestách mal úplne iné skúsenosti. Pri podobných potulkách sa v neskorý večer ubytoval v jednom mestečku a s celou rodinkou sa rozhodol navštíviť neďalekú vykrmovaciu krabičku pre motoristov ponúkajúcu určitú veľmi známu značku kuracích špecialitiek. Keďže z hotelíku mali k výdajnému okienku iba niekoľko metrov, spravili strategickú chybu a prišli k nemu peši. Podarilo sa im celkom bez problémov vysloviť aj svoju objednávku, ale šokoval ich obsluhujúci, ktorý položil základnú otázku: „A kdeže máte auto?“.

Odpoveďou zákazníkov bolo vysvetlenie, že predsa vedľa - v hoteli. Podotýkam, že išlo o neskorú večernú hodinu, široko ďaleko ľudoprázdne okolie, žiadne čakajúce rady motoristov túžiace po nakŕmení... To všetko bolo však nepodstatné, hlavné bolo to, že išlo o okienko rýchlovýdaja pre motoristov. Takže reakciou dotyčného, v predpisoch určite veľmi vzdelaného predavača, bolo iba lakonické: „Tak si preňho skočte...“

No aby som to skrátil – našťastie aj kamarát už prežil nejakú diskusiu s domácimi špecialistami, takže sa nedal a po privolaní šéfa zmeny dosiahol aj konečný milostivý akt schválenia, kedy mu tie olejnaté balíčky mohli byť podané aj cez motoristické okienko, hoci prišiel peši. Tak veru, ordung is ordung. A to aj v Amerike.

Po tomto kultúrnom prerušení v indiánskej dedinke sa nám ponúka viacero možností ako pokračovať v návratovej trase a nakoniec si volíme prejazd starobylou scénickou cestou - cez Blue Ridge Parkway a následne mierime už iba najkratším smerom k mestu CHARLOTTE v NC. Kým sa dostaneme na diaľnicu, prechádzame scénickou cestou č. 441, kde sú ešte kade tade roztrúsené turistické atrakcie a obchodíky. Na konci údolia ma však zaujal jeden, ktorý okrem predaja jablčnej šťavy prevádzkuje peknú vyhliadkovú vežu, z ktorej sú možné nádherné panoramatické výhľady cez celé údolie a lesy nad ním, z tejto strany už pomerne do červenkasta sfarbené.

Pred koncom indiánskej rezervácie je vidno pokračujúci rozmach oblasti, kedy staré motelíky pomaly práchnivejú a miesto nich rastú nové obludné budovy. Jednou z príčin vysokej návštevnosti sú určite aj viaceré kasína, ktoré Indiáni veľmi radi prevádzkujú, kvôli pre ich rasu priznaným daňovým úľavám.

V ďalšej dedinke už neodoláme lákaniu krčmičiek a zastavujeme sa u SALTY´S DOG. Zabúdame na pôvodné predsavzatie dať si grilované údené rebierka a necháme sa veľmi ľahko nahovoriť na špecialitu dňa, ktorou je (opäť hriešny, mäkučký  a obrovský) hovädzí stejk. Keďže v samotnom národnom parku toho veľa na jedenie nebolo, ak nepočítam rýchlo pobehujúce srnky, utešujeme sa, že týmto spáchame súčasne neskorý obed a aj skorú večeru. Vnútorný priestor je vyzdobený veľmi štýlovo – obrázkami, ktoré na mieste vytvorili a zanechali návštevníci čakajúci na obslúženie.

Akosi sa nám návratom do východnej časovej zóny prestáva dariť sledovať časové plány a pomerne rýchlo sa stmieva. Rozhodujeme sa radšej zakotviť, a keďže cesta vedie oblúkom, ocitáme sa neúmyselne na území patriacom Južnej Karolíne a na potechu nežnejšej časti výpravy pri obrovskom outlete – čiže zoskupení „podnikových“ predajní rôznych vychýrených značiek, kde je možné zvyčajne nakúpiť pekné veci za zvýhodnené ceny. Vzhľadom na dlhú otváraciu dobu sa stíhame pohodlne neďaleko ubytovať a ešte aj rýchlo a intenzívne využiť čas na nákupy, čím pomerne úspešne končíme dnešné putovanie.