krizom_krazom

4. deň: WOODFORD RESERVE Bourbon, Kentucky

     Nové ráno nás našlo na ceste cez dedinku nesúcu názov VERSAILLES, ktorá má aj vlastný zámoček. Nejde vôbec o náhodu, na okolí je množstvo francúzsky znejúcich názvov, čo má vychádzať z vďačnosti miestnych za pomoc od Francúzska v historických časoch amerických vojen za samostatnosť.

   Konečne prichádzame malebnými cestičkami do výrobne jednej zo známejších značiek kentuckej whisky – WOODFORD RESERVE. Ide o jednu z najstarších a pre nás najbližších na okolí, ktoré spoločne tvoria turistickú trasu obdobnú našej Malokarpatskej vínnej ceste, tzv. BOURBON TRIAL. Značka Woodford je v područí konzorcia vlastneného firmou, ktorá zastrešuje aj množstvo iných slávnych značiek, a to nielen miestnych vín, cez mexické tequily, dokonca až po istú vodku zo škandinávskych končín označovaných za vrchol sveta.

   Zdá sa nám to neuveriteľné, ale aj v Amerike je možná malá protekcia a tak dostáva sa nám súkromná prehliadka neveľkej spoločnosti. Okrem nás sa tu zišla celá partička priateľov a Bob, ktorý nás sprevádza, nám udáva svoje osobitné tempo s množstvom príhod. A tak sa pôvodne zamýšľaná hodinka naťahuje na dobré tri.

   Medzi zaujímavosti výroby burbónu patrí aj to, že sudy sa vyrábajú podľa tradičnej technológie a osobitým je to, že sa môžu použiť iba raz, potom už sú vhodné iba na druhotné využitie. Jedným z pozitívnych príkladov je napr. mikrovýroba miestneho piva v lokálnom pivovare, ktoré uskladnením v týchto súdoch získava veľmi zaujímavú príchuť bez toho, aby ho jedinec vychutnával ako je zvykom v tradičnom slovenskom dvojboji piva s borovičkou. Okrem toho, použité sudy cestujú napr. do Škótska, kde vraj miestnym držgrošom nevadia a môžu sa použiť pri výrobe ich slávnej whisky.

   Prehliadka firmy je zakončená (ako ináč) tradičnou návštevou obchodu so suvenírmi, ktoré sú ako vždy pomerne predražené, na 99 percent vyrobené v Číne a hrdiace sa prakticky len tým, že nesú logo spoločnosti. Zato však je možné nechať si vytlačiť vlastnú menovku s venovaním na fľašu.

   Na obed sa konečne lúčime s priateľmi a zdvorilo odmietame pozvanie na ďalší večer, kedy je plánovaná párty so sledovaním zápasu miestneho futbalového tímu (teda amerického futbalu:). Keďže to je šport, ktorý nás skutočne málo interesuje a chceme sa tiež dostať späť do plánu, odolávame a vyrážame ďalej. Pri rozlúčke nás teší aj darovaná kazeta od Boba s fľašou osobitného moku a venovaním na meno.

  Ale keďže sme už naštrbili trasu, na ktorej sa nachádzajú prevádzky vyrábajúce svetovo známe liehoviny, bolo by hriechom nepokračovať v ich vizitách. Aby som to skrátil, prešli sme výrobňami FOUR ROSES, WILD TURKEY a skončili v MAKER´S MARK – pri dedinke LORRETO.

Sem nás doviedla naša splašená GPSka "Maryška" úplne divokými a zadnými cestičkami cez lesy, namiesto príchodu ako u iných bežných návštevníkov po solídnej odbočke z diaľnice. Ale aspoň sme zas videli kúsok normálnej krajiny s roztrúsenými domčekmi a občas aj koňmi, či kravami na paši.

  Posledná spoločnosť sa prejavovala oveľa väčšou produkciou než ostatné, ktorá asi zabezpečuje obrat a rozmach firmy do takej miery, že si dovolia ponúkať návštevníkom nielen kávu zadarmo v návštevníckom centre, ale v stane pred prevádzkou sa pripravuje a podáva aj barbeque, dokonca s hudobným sprievodom bluegrasovej muzičky.

  Zatiaľ čo káva v návštevníckom centre je mizerná ako všade inde, mäsko je skutočne pripravené do mäkučka a pripraví vás na prehliadku prevádzky, zakončenú ako inak v suvenírovom obchode, kde finále zavŕši ochutnávka hlavného produktu – burbónu s vysokým podielom kukurice a čokoládovo-alkoholovej pralinky s orechom, ktorá je naozaj lahodná. Našinca však stihne rozosmiať tunajšie pokrytectvo, kedy priestor pri „barovom“ pulte je počas tejto ochutnávky ohradený popruhmi, aby len náhodou nedošlo k nepovolenému úniku z „chľastacej“ zóny medzi tzv. nelincencovaný priestor predajne.

Okrem tradičných suvenírov je možné zakúpiť si „osobnú“ fľaštičku moku, podpísať si ju, odátumovať a napokon aj vlastnoručne namočiť do horúceho vosku, ktorý vlastne tvorí obchodnú značku tohto alkoholu.

K súkromnej a osobnej fľaške, či aj sudu Maker´s Mark je možné prísť aj takmer zadarmo - zaregistrovaním sa medzi tzv. ambasádorov firmy, čím sa záujemca dostane na zoznam čakateľov a zhruba o 7-8 rokov je pozvaný na slávnostný akt produkcie jeho súdku a vlastnoručného ovoskovania „privátnej“ fľaše, pokiaľ sa rozhodne túto alebo tieto si zakúpiť. Celú dobu čakania si však môže spríjemňovať sledovaním postupu svojej zákazky na internete, kde sa mu zobrazuje proces výroby, dozrievania a skladovania „jeho“ várky.

Miestna dedinka je okrem slávneho nápoja charakteristická aj tým, že v blízkom okolí sa nachádza aj jedna z montážnych tovární koncernu automobilky NISSAN v USA. Ale to je zas námet na inú tému.

    V podvečer sa stíhame ubytovať na okraji CAVE CITY a využívame čas ešte aj na obhliadku okolia. Na prekvapenie, všetky turistické atrakcie zatvárajú o 17.00, max. o 17.30 a inak sa tu snáď nič nedá spáchať. V celej dedine je asi len jediná krčma s biliardovými stolmi, ktoré okupuje miestna mládež. Nezvyčajná je aj dymová clona z cigariet, ktorá nás rýchlo odháňa ďalej. Vo vedľajšej uličke však nachádzame zaujímavú miestnosť, kde práve prebieha lokálna aukcia. Hoci aj tu prevažuje cigaretový dym, odvažujeme sa na chvíľu zotrvať a pozorovať čo sa deje.

   Za vrchstolom predvádzajú dražené predmety pohybujúce sa v rozsahu od nepotrebných knižiek, cez osamelé kávové poháre a všeličo možné i nemožné, čo by inde skôr skončilo na smetisku. Celkom ma zamrzí, že nie som zaregistrovaný na licitovanie, keď pri susednom stole domorodý partizán získava za pár drobných vreckový nožíček veľkosti juhoamerickej mačety.

   Pri licitovaní takmer ani nemáme poňatia o čo ide, lebo mužíček ohlasujúci produkty a ich ceny skôr spieva, než rozpráva. Keďže ma svrbí prst na spúšti fotoaparátu, snažím sa ho aj zvečniť do svojho archívu. V tej chvíli zrazu jeho pospevovanie nadobúda viac menej vrčiaci tón, ale kvôli nezrozumiteľnosti mi chvíľu trvá kým mi dôjde, že miesto draženého predmetu sa stávam objektom pozornosti ja. S podvedomím zvykov slovenskej krčmy celkom rozumne sklápam fotoaparát a o nejakú minútu neskôr preventívne ustupujem z potenciálneho bojového poľa. Veď nakoniec môj foťák má oveľa väčšiu cenu, než všetky tu nazhromaždené vetešiny.

   Na konci mestečka, či skôr dedinky nachádzame veľkú budovu s honosným názvom Kongresové centrum, ale čo je zaujímavejšie viac, je práve prebiehajúci lokálny festival gospelových spevov. Aj keď sme oblečení viac menej v turistickom prevedení, naberáme odvahu zamiešať sa medzi zhromaždených lokálcov nahodených do nedeľných kostolných šiat. Vstupný koridor je solídne obsadený predajnými stánkami ponúkajúcimi všemožné pomôcky pre duchovný život.

  Najviac ma však zaujala šiltovka s logom „FBI (Jesus)“. Nevedel som, že aj nebesá bojujú proti svetovému terorizmu. Lepším skúmaním však zisťujem, že tu má tento akronym úplne nový význam a znamená FIRM BELIEVER IN (Jesus).

   Vnútorná sála je do posledného miestečka naplnená divákmi sledujúcimi súťažné vystúpenia skupiniek, ktoré sa zišli zo širokého okolia. Neostáva mi nič iné, než s externým bleskom na fotoaparáte ostať prilepený na bočnú stenu sály a tváriť sa ako reportér renomovaného slovenského časopisu o cestovaní. Musím však priznať, že spev zúčastnených je skutočne na dobrej úrovni. Onedlho ma však zmára nielen postávanie pri stene a duchovný obsah piesní, ale aj pohľad na nadšenie domorodcov, ktorí v nadšení spínajú ruky k povale, aby čo najviac dosiahli k nebesám. V momente, keď nadšenie prerastá až do eufórie vstávania zo sedadiel aj pre chromých a ostatných za povzbudzovania a riadenia miestnym obrom v úlohe roztlieskávača, zisťujem, že duchovnej potechy už bolo dosť a velím na ústup.

   Množstvo kostolov tisícky rôznych vierovyznaní, ktoré nachádzame na každom rohu pri našich cestách ma vždy privádza do úvah o úprimnosti viery, pomere pokrytectva a občas do provokačných myšlienok, prečo vlastne Štáty broja proti náboženskému fanatizmu, keď samy majú ako jeden zo základných sloganov „God Bless America“, ktorú prakticky denne používa okrem iných aj prezident vo svojich prejavoch a frekvenciou prekonáva asi aj pápeža.

   Na druhej strane dedinky ešte nachádzame veľkú stodolu s názvom „THE FACTORY“, ktorá práve pozýva na rodinnú country zábavu. Nedá mi a strkám dnu nos. Na pódiu sa prezentuje kapelka hrajúca celkom pekne a na parkete sa zvŕta niekoľko párikov. Viac však pobehujú dookola deťúrence a zopár ďalších skupiniek posedáva poriedko pri stoloch s kopcami hamburgerov pred sebou. Tieto a kola sú tiež jediné, čo sa tu podáva. Ani sa mi nechce veriť, že som v krajine kovbojov a nielen, že sa neleje ostré, ale ani pivo. Nuž, tu nemá zmysel ostávať a radšej sa vraciame na hotel.