krizom_krazom

3. deň: LEXINGTON, Kentucky

         Ďalšie ráno nás našťastie privítalo bez dažďa, avšak s ochladením, ktoré sa však v priebehu dňa rozplynulo v peknej horúčave. Miestne exkurzie sme začali návštevou jednej z miestnych výrobní čokoládových pochúťok – OLD KENTUCKY CHOCOLATES. Aj keď sa celý rok snažím držať svoju súkromnú „diétku“ vyhýbaním sa sladkostiam (čo mám pravdu povediac skôr ako svoje vnútorné ospravedlnenie pri ostatných gurmánskych pôžitkoch), tu sa jednoducho nedalo odolať.

         Ochutnať vás nechajú prakticky zo všetkého, čo produkujú a čokoládové bombóny s burbónom sú jedným slovom fantastické. Zamestnanci šéfa a majiteľa firmičky v jednej osobe neskutočne chválili a prezradili, že tento firmu drží ako rodinu, kde viacerí pracujú aj 30 rokov, čo je na Ameriku asi neslýchaný rekord. Hoci bola sobota, majiteľ bol osobne prítomný vo firme a privítal sa osobne aj s každým návštevníkom.

Po toľkej chvále na jeho osobu som dokonca odolal svojej zberateľskej vášni fotografií „amerických jednohubiek“, hoci pán majiteľ by v nej určite zaujal jednu z vrcholných pozícií. Málokedy je vidno tvár tak žiariacu spokojnosťou a telíčko vypracované asi neustálym ochutnávaním svojich produktov do šírky, pri ktorej by cisárov pekár, ale aj pekárov cisár vyzerali ako príslušníci somálskeho oddielu skautov.

Produkty tejto malej firmy sú skutočne veľmi dobré a prekvapujúca je aj láskavosť firmy, ktorá svoje špeciality, ako sú napr. jahody v čokoláde, ktoré sa v daný deň nepredajú, rozdá detským domovom, nemocniciam a chudobincom, než aby ich nechala pokaziť a vyhodiť. Pokiaľ si zadáte objednávku, čokoládovňa vám vytvorí, čo si len budete priať. Aktuálne bola pripravená napr. nežná biela čokoládová nôžka s aj s lodičkou, ktorá bola pripravená ako dar na rozlúčku istého mladíka so slobodou. Iným balíkom bol čierny koník pre starostu na odovzdanie víťazovi konskej derby.

 .

        Z čokoládovne sme zamierili na krátku prehliadku centra mesta. Neštandardným bol najmä miestny historický cintorín, ktorý je využívaný aj rodinkami s deťmi na oddychové miesto. Jeho časť je tiež podobná Arlingtonskému cintorínu a je rovnako obdobne využívaná ako národný cintorín pre veteránov.

        Odtiaľto sme sa vydali na ďalšiu z miestnych atrakcií - HORSE PARK, ktorý jednoducho nebolo možné obísť, keďže LEXINGTON je považovaný za hlavné mesto konských dostihov a každoročnej KENTUCKY DERBY. Za pripomienku tiež stojí to, že všade naokolo zúria stavebné úpravy a prípravy na rok 2010, kedy sa v tejto lokalite majú konať World Equestrian Games, na čo sú miestni už teraz pyšní.

        Milovníci koní si v tomto obrovskom areáli prídu na svoje, môžu sa oboznámiť s históriou miestnych aj svetových plemien alebo s ich využívaním v prospech a zábavu človeka. Miestnou legendou je kôň - šampión MAN O´WAR, ktorého niektoré rekordy ostávajú dodnes neprekonané a v areáli má svoj osobitný memoriál. Okrem tohto pamätníku, či dokonca cintorína konských legiend, môže návštevník vidieť aj ešte stále žijúcich konských víťazov, pozorovať výcvik budúcich alebo sa zúčastniť na predvádzacej paráde s rôznymi dobovými kostýmami.

       A ako by to bolo, keby sme v tejto lokalite nenavštívili aj slávne preteky, naviac, keď sme mali to šťastie, že sme prišli v čase jesennej, dva týždne trvajúcej sezóny. Preteky sú však na inom mieste, v priestore nazvanom KEENELAND, ktorý sám o sebe zaberá priestor malého okresného mesta. Bolo práve piatkové popoludnie, ale ani si neviem predstaviť, ako musí byť tento priestor natrieskaný cez víkend, keď už teraz bol problém nájsť parkovanie. Vstupné je pomerne lacné, čo si však majitelia samozrejme vynahradia nádejou v to, že ťažko sa nájde človiečik, ktorý si nevsadí.

       Zaujímavým je okrem koní pozorovať aj samotných návštevníkov, ktorí tvoria poriadnu zmesku. Okrem robotníkov, ktorí skôr skončili (asi predčasne) šichtu, cez manažérov riešiacich popri pretekoch aj biznis, až po rodinky s deťmi prejavujúcimi väčšie nadšenie než na kolotočoch.. Pestrým je tiež oblečenie návštevníkov. I keď sme nezaznamenali anglické fraky alebo obrovské klobúky, niektorí prítomní prišli vycifrovaní ako na výročný koncert opery, alebo ako študenti na maturitu.

      Miesto obeda sme mali len malú náhražku – priamo na mieste sme si dali miestnu špecialitu – malú misku BURGOO – čo by sa dalo prirovnať k zmiešanine našej fazuľovej s guľášovou a tiež hŕstkovej polievky aj s kúskami mäsa. Chuť je trošku odlišná od našich zvykov, ale podstatným bolo, že to bolo mierne pikantné a hlavne horúce.

      Vyčerpaní konskými zážitkami a čerstvým vzduchom, zakončili sme deň neskorou večerou pri obrovských stejkoch (za polovičné sumy oproti východnému pobrežiu) s Donom a jeho blízkymi priateľmi. Jeden z nich pracuje v blízkej distilérke a prisľúbil nám možnosť samostatnej privátnej exkurzie na sobotné dopoludnie. Vzhľadom na neskorý večer sme sa ľahko nechali ukecať, hoci pôvodným, nie však pevným plánom bolo pokračovať hneď zrána ďalej.