Mesto Anjelov
Po zobudení vyrážame na posledný kúsok trasy, ktorý nás delí od mesta anjelov. Popri pobreží prechádzame okolo pláží, avšak väčšina z nich je buď súkromná, rovnako ako sú privátne okolité uličky alebo, ak aj sú tu úseky pre verejnosť, tak sú pomerne dosť obtiažne prístupné. Parkoviská pre verejnosť boli v cene cca 10 – 12 dolíkov, čo sa zdalo byť drahé aj pre niektorých domorodcov, ktorí radšej volili parkovanie pri ceste a dlhší zostup k pláži. Musím však upozorniť, že inovácie našincov „á la chytrolín“ sa veľmi nevyplatia, nakoľko všade naokolo je veľa policajtov.
Na smolu je, že na konci mája bola voda v oceáne aj tak ešte pomerne studená a vychutnávala si ju prevažne iba odolná mládež na surfoch. Za slávnou Malibu Beach, ktorá je tiež pomerne dosť nedostupná, sa situácia zlepšuje a pláž pred L.A. je už oveľa lepšia. Tiež sa zdá byť široká, lepšie upravená, so službami a pomerne aj s dostatkom verejných parkovísk za 6 dolcov.
Ako sa však blížime viac k mestu, zdá sa mi, že tmavne aj zloženie obyvateľstva a s pripomínaním politickej korektnosti narastá vo mne viac aj pocit z tzv. prevráteného (či pozitívneho?) rasizmu. Ale možno sú to len moje subjektívne dojmy.
Cesty sú pomerne dosť prepchaté a pred vjazdom do samého stredu mesta ešte volíme prekrižovanie Beverlyho kopcov. Možno je to nedostatkom času alebo neznalosťou, no žiadnu hviezdičku sme nestretli a prebojovať sa do niektorých haciend schovaných uprostred lesíkov tiež nie je najjednoduchšie. Však zas nie som až taký paparazzo, aby som to skúšal. Napokon, aj tu sa konajú nejaké policajné manévre – dodnes síce neviem o čo išlo, ale bolo uzatvorené celé okolie a nevyzeralo to, že by sa točil nejaký diel CSI.
Nedalo nám však nepokúsiť sa dostať až čo najbližie k nápisu, ktorý už dlhú dobu reprezentuje toto miesto a mesto. Hoci to nie je jednoduché, dá sa prepliesť a dostať autom až takmer k nemu a to oveľa bližšie než uvádza knižný sprievodca, avšak konečný prístup je opäť blokovaný súkromnými pozemkami. No ak chcete mať pamiatku – foto s presláveným pozadím – tak sa to dá. Stálo to aj nám za to, nakoľko v tom období hrozilo, že sa mal tento nápis úplne presťahovať a uvoľniť miesto novým haciendám. Veď to poznáte, celkom ako na bratislavskej Kolibe.
Pohľad od nápisu smerom na centrum.
Cestou dolu z kopcov nás rozveselí upravená značka, ktorá symbolizuje nielen zmysel pre humor, ale aj názor na aktuálne smerovanie krajiny (všade inde majú značky dodatok „all way“).
Po tejto turistike máme už aj celkom hlad a volíme prestávku v štylizovanej krčmičke priamo na Sunset Boulevard. Vnútro je dosť tmavé až pochmúrne, tak radšej volíme terasu, kde jedinou nepríjemnosťou sú otravné vrabce a holuby, ale to sa dá tiež prežiť :). Komu by sa nepáčilo, môže dať prednosť štýlovej hamburgárni hneď oproti.
Byť v L.A. a nepozrieť si chodník slávy by tiež bolo neodpustiteľným, no ak máte na mysli nejakú špecifickú hviezdičku, tak sa celkom nachodíte, kým ju nájdete.
Mnohí diskutujú, či L.A. má alebo nemá vlastné centrum. Myslím, že túto otázku ani ja nevyriešim. Rozhodne sú tu pekné miesta, ale hneď vedľa aj divočina a nenašiel som nejaký centralizujúci prvok. No čo už, prenechám to iným.
Zaujímavé je, že aj tu je v centrálnej časti dosť uličiek, ktoré sú plné "voľnočasových" maníkov, čo neprispieva chuti na dlhšiu prechádzku, hoci práve títo ešte vyzerajú celkom priateľsky.
Keďže nemáme nikde objednané ubytovanie a rozpočet nás už tiež drží nakrátko, opúšťame v podvečernej špičke mesto a zberáme sa pohľadať nejaký nocľah radšej kúsok ďalej od mesta.
Cestou z mesta ešte zachytávame aj takéto rozdiely v ubytovaní.
Na našu smolu sa už dostávame do časovej krízy a aj letenky sú už prakticky nezmeniteľné, preto sa musíme rozhodnúť pre radikálny krok. S veľkou ľútosťou vynechávame San Diego a smerujeme naspäť do Vegas. Medzitým nás však po ceste čaká ešte jeden cieľ - povestné Death Valley.
Komentáre
Pietro...