Monument Valley, Utah

predchádzajúca časť

         Po odchode zo sopečného územia sme pokračovali pomaly sa zmrákajúcim podvečerom smerom ďalej na severovýchod s cieľom ubytovať sa najbližšie, kde to len bude možné. V tomto prípade však zapracoval zákon schválnosti – niečo, čo som niekde v začiatku upozorňoval – ubytovať sa treba včas, nie až vo večerných hodinách.

          Prechádzali sme dedinkami postupujúc smerom na Tuba City, kde sme dúfali, že nájdeme ubytovanie bez problémov. Houbeles. Opak bol pravdou.

Všetko ubytovanie v tomto mestečku, ktoré sa hrdí prívlastkom najväčšie v širokánskom území patriacom kmeňu Navajo, bolo beznádejne obsadené. Nakoniec sme sa rozhodli pokračovať ďalej a bez úspechu sme prešli ďalších približne 70 míľ po našej trase, kým sme našli mestečko Kayenta.

Je to vlastne trošku rozťahaná dedinka, ktorá má (teda v čase našej návštevy mala) až 3 hotely. Ale ani to nám nebolo nič platné, pred každým bolo množstvo autobusov prevážajúcich dôchodcov na výletoch po krajine. Opäť ma napadlo len porovnanie s našimi dôchodcami, šetriacimi posledné drobáčiky pre vnukov a hľadajúcich najdostupnejšiu zeleninu na Miletičke. Zájazdy ešte dopĺňali vodiči kamiónov, i keď väčšina z nich mala výhodu veľkej kabíny, kde sa dá v pohode prespať.

Jeden z uvedených hotelov patrí pomerne aj u nás známej sieti, ale ani môj skormútený výraz v hodine začínajúceho nočného pokoja neobmäkčil recepčnú. Dokonca na moju poznámku, že čo máme robiť, či máme spať na parkovisku len mykla plecom, že jej to veru  neprekáža. Vôbec som však nezískal istotu, že by toto nevzrušovalo niektorého z miestnych šerifov. Nakoniec mi však poradila, že na konci dediny (pardón, mestečka) býva starý Indián, ktorý ponúka pár izieb v štýle „bed and breakfast“.

Naradovaní sme vyrazili naznačeným smerom a div divúci, aj sme našli uvedený domček. Pravdu povediac, nemal žiadnu hotelovú recepciu a pomerne s malou dušičkou som už v hlbokej noci zabúchal na dvere. Hlavou mi pritom behali všetky scénky z tradičných westernov, kde návštevníkov vítajú prevažne s dupľovkou v ruke. Aby som však zbytočne nenapínal....nič také sa neudialo. Dvere poodchýlil zošuverený deduško so zošuverenou tvárou vystrúhanou z pergamenu. Skormútene a takmer nezrozumiteľne mi oznámil, že idem neskoro, že všetky izbietky má už obsadené. Pomimo dodal, že ak chcem, aby sme sa zložili na dvore, že už tam sú aj nejakí motorkári a s týmto konštatovaním zavrel dvere.

No čo už nám ostávalo, už nebolo skutočne kam ísť. Ešte sme sa vrátili k spomínanej hotelovej recepcii, kde sme bezproblémovo, i keď s malou dušičkou prekĺzli na toaletky a spáchali večernú očistu. Opätovne sme sa vrátili na dvor starého Indiána a zaparkovali našu plechovicu medzi stan patriaci spomínaným motorkárom, hromady všemožného náradia a dva staré školské autobusy.

Na sklopených sedadlách a zababušení do všetkého teplého, čo sme v kufroch potme našli, sme sa ako tak snažili zaspať a oddýchnuť si po tomto skutočne dlhom a vyčerpávajúcom dni.

          Musím priznať, že s takýmto niečom sme veľmi nerátali a tiež, že už sme si aj odvykli od nocľahov pod širákom. Výsledkom bolo, že noc ubiehala veľmi pomaly a s bolestivým otláčaním radiacej páky. Naviac, hoci cez deň vládli solídne horúčavy, noc v takmer púštom prostredí bolo tradične studená. Chvíľami mi neostávalo nič iné, než naštartovať motor a nechať bežať kúrenie, dúfajúc, že domáci si to nerozmyslel a nevytiahne puštičku na rušiteľov nočného pokoja.

          Konečne však prišlo svitanie, ale žiaľ všetky fotografie skončili pomerne rozmazane, nielen vplyvom slabého svetla, ale najmä kvôli takmer primrznutým pazúrikom (mojim). Stali sme sa asi rekordne najskorejšími zákazníkmi hamburgárne na okraji mesta. Ich produkty síce veľmi neobľubujeme, ale v tej chvíli to bolo jedno, hlavne že bolo niečo teplé pod zub a na pitie. Na chuti nie vždy záleží J.

          Vďaka tejto skúsenosti sme však už vo veľmi skorých hodinách boli na ceste ďalej, odmenení nádherným pohľadom na planinu s obrovskými kamennými mohylami, teraz už skutočne v krajine známej z filmových kovbojok.

Onedlho sme prekročili hranicu medzi Arizonou a vstúpili do Utahu, kde je aj oficálny vstup do Údolia monumentov. Jediným negatívom je tu snáď len to, že nikomu nepomôže permanentka do národných parkov, keďže tento priestor je spravovaný priamo indiánskym kmeňom a títo si vyberajú samostatné vstupné.

http://www.americansouthwest.net/utah/monument_valley/

V každom prípade sa však oplatí zainvestovať, lebo z hlavnej cesty je síce možné vidieť veľa, ale nie tie pravé prírodné klenoty. Že biznis, v tomto prípade turistika, hýbe svetom už pochopili aj domáci chlapci z rezervácie, ktorí sa prestali spoliehať na štátne dávky a priamo na vstupe do priestoru budujú vedľa návštevníckeho centra aj obrovský hotel.

Ideálnym by bolo potúlať sa v týchto končinách niekoľko dní, najlepšie na chrbte koňa (aj tie je tu možné si prenajať), ale pri našej rýchloceste sme museli ostať pri tradičnom prejazde po označených trasách. Pekným prekvapením v hĺbke tohto výletu bolo počuť češtinu, v reakcii na moje tričko propagujúce Maťka a Kubka z krajinky pod Tatrami.

Posádku náhodneho vozidla sme totiž požiadali o to, či nám môžu spraviť spoločnú fotku, pričom idnikátorom spôsobilosti, že fotka nebude s usekanými nohami, mi bol solídny fotoaparát majiteľa, z ktorého sa napokon vykľul mladý profesionálny fotograf pripravujúci si scény do novej kalendárovej série.

          Ako tak pozerám, dnes som sa celkom rozkecal - tak už to nechám tak a dám trochu miesta aj fotkám.