krizom_krazom

Death Valley      

Po odchode z L.A. sme napokon prešli ešte ďalších 200 km a ubytovali sme sa nakoniec až v predsieni slávneho údolia, pri mestečku Ridgecrest. Ráno sme mali akési pomalé, snáď aj s vedomím toho, že je to viac menej posledný deň túlania. Mali sme pred sebou ešte dobrú hodinu jazdy k vstupu do Údolia smrti, no už zrána bolo cítiť ako slnko pripeká.

Nami zvolená cesta ide takmer pustatinou, kde sú prakticky len pozostatky dávnejšieho rozvoja a elektrické stĺporadie iba navodzuje atmosféru ako vystrihnutú z ruského vidieka. Fakt majú tie veľké krajiny veľa spoločného :-).

              Pristávať raketoplán sme nevideli, ale zato na smetisku starých áut pri ceste ma celkom prekvapila „pohodená“ lodička....ale veď napokon.....prečo nie? Predsa len neďaleko odtiaľto je námorná základňa, i keď táto tiež má tiež ďaleko k najbližšej vode a používajú ju na testovanie zbraňových systémov. 



            No o kúsok ďalej sa už dostávame k výhľadu do začiatku údolia a na to sa dá lepšie pozerať. Čoskoro sa cesta rozdeľuje – naľavo ide pekná asfaltka, napravo len kamenná cesta. Kade sa vydať? Kontrolujeme zásobu vody a samozrejme, že ideme robiť "pravičiarov".

Ďalšie zábery snáď už ani nepotrebujú komentár, príroda sa skutočne vyhrala a nešetrila ani farbičkami. Nielen zlato, ale aj množstvo minerálov v okolí bolo príčinou rozmachu baníckeho snaženia v minulosti, z ktorých asi najslávnejšou bola baňa na borax a jej vozne ťahané záprahmi mulíc.

http://www.nps.gov/deva/naturescience/mining-in-death-valley.htm

       Záber nižšie skutočne nie je omylom, je síce z expozície návštevníckeho strediska, ale popisuje časť miestnej fauny v údolí.





        Po odchode z údolia nám už neostalo nič iné, len prejsť posledný úsek - vrátiť sa do Las Vegas, prespať, ráno vrátiť auto a naskočiť na lietadlo smerujúce naspäť na východné pobrežie, kde sa náš výlet pred dvomi týždňami začal.
        My sme si odniesli množstvo pekných spomienok aj nádejí, že ešte niekedy sa podarí výlet zopakovať a dúfam, že tieto riadky len pomôžu inšpirovať aj ďalších cestovateľov.

**************

        Dodatok:
        Aj som zvažoval, či má ešte zmysel po roku sa vrátiť a dokončiť túto etapu fotoreportáži, obzvlášť pri súčasných udalostiach v Japonsku.
        No možno aj práve preto, že nielen okrem odkazov od tých, ktorým sa tieto stránky páčili, ale aj pre ďalších, ktorých môžu inšpirovať aj na cestovanie, ale aj uvedomiť si, že život je treba brať naplno každý deň, lebo nikdy nevieme, kedy sa matička príroda s nami "zahrá".