10. deň: Charlotte, North Carolina
Ráno začína presne podľa predpovede mrholením, čo veľmi na nálade nepridáva. Vyrážame na diaľnicu, aby sme čo najrýchlejšie boli v CHARLOTTE. Ešte pred prejazdom hranice z Južnej do Severnej Karolíny však zažívame mierne infarktový stav.
Obiehame práve jedného z miestnych drbkov jazdiacich na vraj osobných vozidlách veľkosti menšieho tanku, keď ten sa tiež v tej istej chvíli rozhodne predbiehať kamión idúci v pruhu pred ním. Neostáva mi nič iné než dupať na brzdu a súčasne klaksón, škrípajúc brzdami a aj zubami, cediac medzi zuby šťavnaté oslovenia pre dotyčného. Ešte šťastie, že zareagoval aj tento truhlík a strhol volant, inak by sme už boli robili ozdobu na stredovom zvodidle.
Pri míňaní dotyčného exota je úplne jasná príčina – ako veľa iných, aj tento dáva prednosť mobilu nalepenému na hubu miesto toho, aby používal spätné zrkadlo a nedajbože vedel aj to, načo výrobca dal vozidlu smerovky. Žiaľ, táto vlastnosť a nadšenie z mobilov je široko rozšírené v miestnej spoločnosti (bez ohľadu na pohlavie, rasu, vek a vierovyznanie:), ktorá sa len nedávno zbavila pagerov, ktoré pre nich boli určite bezpečnejšími.Vždy som si myslel, že spoločnosť, v ktorej sa jazdí už od cca 16-tich rokov musí mať správne zásady pre šoférovanie v krvi, avšak takmer denne sa presviedčam, že vodičák majú viacerí len ako náhradu občianky a miesto skúšok v autoškole asi zbierali banány. Podivuhodné je, že nehodovosť je skutočne menšia, ale to len asi preto, že predpisy prísne obmedzujú rýchlosť (začínam chápať aj prečo) a aj tak jazdia skoro všetci tak, ako keby mali surové vajíčko položené na nose.
Chuťovkou tiež býva jazda v dopravných zápchach, kedy je možné vidieť na okoloidúcich tiežvodičoch rôzne zvyky – od čítania novín, cez bufetové hody, manikúru a líčenie, až po extrémistky depilujúce chĺpky na lýtkach. Odkedy však Amerika objavila mobily, tieto jednoznačne vedú v popularite. Niektoré závisláčky (ale aj závisláci) začínajú telefonovať ešte pri odchode z domu a neprestávajú ani pri nasadaní do auta, nieto ešte za jazdy, kde pri automatike nepotrebujú ani preraďovať. Ešte keby tak objavili vo väčšej miere výhody používania hands free slúchadiel... Hneď by sa žilo ľahšie.
Po ceste objavujeme nákupné stredisko, kde je aj jeden z obchodov, ktoré sme nedávno využili a za uskutočnený nákup sme dostali kupóny na zľavy pri ďalšom nákupe. Keďže tieto majú iba obmedzenú platnosť a aj vzhľadom na stále silnejúci dážď, odbočujeme z cesty a hor sa na míňanie. Veď heslom Ameriky je, že čím viac nakúpiš, tým viac ušetríš. Ešte šťastie pre mužskú časť výpravy, že vedľa je veľké kníhkupectvo, v ktorom okrem kníh robia aj kávu a majú tiež pripojenie na internet.
Dopoludnie ubieha ako rýchlik a už je pomaly čas vhodný na obed. Konečne dorážame do CHARLOTTE a nevychádzame z úžasu. Celé centrum by sa mohlo pomenovať ako jedna obrovská nemocnica. To sme ani netušili, ale je tu neskutočné množstvo kliník orientujúcich sa na všetky časti telesnej schránky. Kam sa pohneme, samá nemocnica. Ten zbytok, ktorý nezaberajú nemocničné a vyšetrovacie priestory, je rozkopaný a bujnie novou výstavbou, asi pre ďalšie ošetrovne, vyšetrovne a rehabilitačné strediská. Neuveriteľné, už mi tu k dokonalosti chýbajú iba veľké písmená M.A.S.H. Šokovaná je aj naša GPSka Maryška, lebo všetky reštaurácie, ktoré sme si zvolili ako priebežný cieľ cesty, sú buď zrušené alebo sa nachádzajú pod aktuálnymi rozkopávkami. Nejaké reštaurácie nachádzame v biznis centre mesta, ale tu je zas nehorázny problém s parkovaním, čoho výsledkom je, že zadávame súradnice nasledujúceho mesta a razíme ďalej.
Na okraji mesta činíme ešte jeden zúfalý pokus, kedy schádzame z diaľnice na ďalšom exite, kde objavujeme ďalšie čudo. Okraje miest sú typické tým, že sa tu nachádzajú nákupné strediská a zoskupenia obchodných prevádzok, tzv. malls, či po našom „móla“. A aj tu je tiež jedno také, ale celé zamerané na Východnú Áziu, až si myslíme, že sme v iných končinách. To by nám však ani nevadilo, ale 90% všetkých prevádzok je v likvidácii alebo už úplne zatvorených. Celé to dýcha duchom tzv. ghost town-u, ale bez kúska príťažlivosti. Aj keď hladní, predsa len sa otáčame na opätku a mizneme kade ľahšie.
O pár míľ ďalej nachádzame čínsky veľkovýkrmný bufet, kde si môžme vybrať, na čo nám len oko padne a po dobrej polhodine odchádzame s bruchami v tvare teplovzdušných balónov. Bez ďalších predsavzatí a hlbokých plánov otvárame informačné brožúry v informačnom stredisku a zisťujeme, že okrem iných akcií, ktoré sa už konali alebo ešte len budú konať, po ceste máme mestečko LEXINGTON (pozor! iné než kentucké), kde sa má konať cez víkend súťaž v príprave BBQ a Chili. Táto záležitosť je označovaná za jeden z prvej desiatky food festivals v USA, čím získavame novú inšpiráciu a rozhodujeme sa ostať. Keďže deň má ešte ďaleko k večeru, ďalšia mapka nás upozorňuje na to, že (napodiv) aj Severná Karolína má vinohrady a jeden z nich sa nachádza tesne na okraji toho malého mestečka. Ideálna kombinácia.
Samozrejme, že operatívne meníme trasu, veď ktože by už išiel obzerať múzeum hračiek, či prechádzať po lúkach, keď aj na golf je príliš sychravo a nakoniec ani palice nemáme. Napriek slabej mape celkom úspešne objavujeme CHILDRESS VINEYARDS, ktoré nás na prvý pohľad zaujmú svojou okázalosťou a dýchajúcim prepychom. Teda takýchto sme tu videli veľmi málo (www.childressvineyards.com).
Máme šťastie, keďže prichádzame minútku pred začiatkom poslednej prehliadky a aj prestalo pršať. Zaraďujeme sa do zhromaždenej skupinky a veselý sprievodca nás už vedie na malú obhliadku prevádzky. Neznalým amatérom objasňuje, ako vzniká z hrozna víno a ako na ňom táto firma za ostatné roky prosperuje. Že sa jej darí, je vidno na každom kroku. Musíme uznať, že priestory a výroba je veľkoryso navrhnutá a riešená ako prakticky, tak aj elegantne. Výklad sa končí v pivnici, kde je nám ukázaná hodovacia miestnosť a dvere s pancierovým sklom, ktoré ponúkajú pohľad do firemnej vínnej „knižnice“. Miesto ochutnávky, sme nasmerovaní do predajne, kde sa môžme zúčastniť testovania minivzoriek, za mierny poplatok 10 $ (z flašiek) alebo za 12 dolíkov, ak preferujeme sudy. To nás trochu dojíma, keďže tak drahé vzorky sme ešte v ani US nenašli. No je už celkom jasné, na čom firmička ryžuje.
Vchádzame následne do dedinky, kde sa má ráno začať vychýrený festival. Prípravy obyvateľov a aj policajné zátarasy na uzatvorenie ulíc sú už viditeľne nachystané. Problém nastáva, keď zisťujeme, že v asi celkom troch miestnych hoteloch nemáme šancu sa ubytovať, keďže sa očakáva počet príchodzích návštevníkov v rozmedzí 100-200....tisíc. Nie je mi jasné, ako sa do tých desiatich uličiek napchajú. So sklamaním štartujeme káru a utešujeme sa tým, že počas týchto pár dní sme sa už tak vypásli, že nám už viac grilovaného mäska netreba.
Smerujeme na ďalšie mesto po ceste pomenované honosne WISTON-SALEM a so šťastím nachádzame ubytovanie na jeho predmestí pri dedinke GERMANTON. So šťastím hovorím preto, že recepčná nás upozorňuje, že práve začína festival nábytku. Akosi sa tu s tými festivalmi trhá vrece....
Kufre dáme na izbu, ale keďže večer ešte len začína, vyrážame na prieskum okolia. Hľadáme centrum GERMANTON-u, ale zisťujeme, že je o 6 míľ ďalej tvorené iba jediným kostolom a benzínovou pumpou. So sklamaním sa obraciame naspäť a pribrzdíme iba pri domčeku s ceduľou TURKEY SHOOT lákajúcou na každý piatkový a sobotný večer. Zvedavý nos nedá nenazrieť, ale výsledkom je iba to, že ide o pekný názov pre strelnicu na terče ukrytú za uvedeným domčekom. Smola.Širokými slučkami sa vraciame naspäť k hotelu a keďže okrem predajní vozidiel absolútne nič zaujímavé v okolí nenachádzame, rozhodujeme sa pre pokojný večer na hoteli pri televíznych novinách na internete reportujúcich o pobyte britskej kráľovny na Slovensku. Záhadou nám naďalej ostáva, kde vlastne bola ubytovaná. Snáď to niekto čoskoro prezradí. V smútku si napokon otvárame fľašku z vyššie uvedenej vychválenej vinice, ktorá mala pôvodne skončiť medzi pamiatkami na tento výlet a dorážame sa zemiakovými čipsami z automatu za rohom. Aká to idylka na piatkový večer.
Slávny mok z fľaše nám spôsobuje najväčšie prekvapenie za celý deň. Tak cukríčkovo nechutí snáď ani višňová kola. Márnosť šedivá. Jediné, čo táto tekutina vo mne vyvoláva, sú spomienky na bývalého kolegu Štefana od Topoľčian, ktorý každú podnikovú oslavu vychutnával s pohárom mlieka alebo sa aspoň občas nechal prehovoriť na pohár dobrého modranského, pezinského, či račianskeho, ktoré si však celkom nepokryte dochucoval dvomi-tromi kockami cukru. Čo dodať, píšem tieto riadky hneď po požití a dúfam, že sa ráno zobudím. Aspoň teda s vlastnou hlavou. Howgh.
Komentáre
pietro
autor je teply
peter - doktor Exitus ti odkazuje, že tvoja diagnóza je horšia