8. deň: NP - GREAT SMOKY MOUNTAINS, Tennessee
Ráno sme pred cestou pozreli centrum mesta CLEVELAND, avšak nezabralo nám to veľa času, nakoľko už krátky prejazd centrom ukázal rastúci úpadok. Priamo v strede na hlavnej ulici je množstvo prázdnych priestorov na prenájom pre obchody, ale vyzerá to tak, že ich nemá kto obsadiť. Situácii zodpovedali aj takmer vymreté ulice a tak po niekoľkých fotkách do archívu už nebolo čo riešiť a vyrazili sme smerom k Národnému parku – GSM (http://www.nps.gov/grsm).
Keďže cesta diaľnicou je veľmi nudná, po chvíli sme našu navigačku prezývanú Maryška preladili z módu „rýchlej“ na „krátku“ trasu a tá nás potom viedla cestami a cestičkami, ktorými by sme sa sami asi ani nevydali. Je to síce vždy časovo dlhší variant, ale človek pri tom môže vidieť kúsok reálneho života – od honosných víl, až po chudobné chatrče, od upravených priestorov, až po najrôznejšie šrotoviská, ktoré by sa aj s naším Luníkom No.9 mohli skvelo porovnávať.
Ešte lepšie je, keď sa naša mašinka pomýli, alebo má zaprogramovanú cestu, ktorá je už zmenená.....to potom nastáva srandy kopec. Takto sme dnes prekrižovali dedinku ENGLEWOOD, kde nás zaujalo zameranie na textil a jeho variácie. Hoci hlavná ulica mala iba čosi okolo 10 domov, jedným z nich bola predajňa látok, ďalšia dokonca múzeum venované látkam – i keď mi nebolo jasné, koľko ľudí sem zablúdi, tak ako sa zadarilo nám. Najlepšie aranžované však boli látky a látočky v miestnej kaviarničke „Tellico Junction Café“ (rozumej reálne: bufet a lahôdky dohromady), kde okrem pochutín bol zostavený aj predajný kútik so všemožnými drobotinami, nevynímajúc náboženské zameranie. Celok však vytváral príjemný pocit a miestna káva sa dala namiešať na celkom pitnú tekutinu s využitím ponúkaného cukru a smotany. Náladu zlepšovalo slnko pražiace na lavičku pred obchodíkom, ktorá okrem iného tvorila hlavnú vlakovú zastávku.
Hlad sme napriek dobrej ponuke ešte nemali a tak sme pokračovali ďalej k horám. Neskutočne bohatý obed sme si však dali v meste GATLINBURG, ktoré je súčasne asi najväčšou turistickou základňou pred vstupom do parku. Kým sa však do parku dostanete, musíte ešte prejsť o niečo menším mestom PIGEON FORGE. Obe však pripomínajú svojimi premnoženými atrakciami hociktoré turistické stredisko na pobreží oceánu, ale zahanbiť by sa nedali ani pred gýčovitosťou Las Vegas. Takzvané atrakcie od výmyslu sveta a iné lákadlá sa striedajú s hotelmi a reštauráciami pozdĺž celej hlavnej ulice a ani si nechceme predstaviť, ako to tu vyzerá v strede sezóny, keď teraz pri jej konci bola všade hlava na hlave.
Z vystavených cedúľ hotelov bolo vidno, že nebude problém nájsť ubytovanie aj v neskorších hodinách (čo inokedy neodporúčam) a tak sme pokračovali priamo do parku, aby sme ešte využili slnko pred záverom dňa. Napokon, ešte stále sa nám bruchá vzdúvali od obeda.
Potešením takmer hneď na začiatku parku bola skupinka medveďov čiernych, ktorá sa kúsok pred nami rozhodla prejsť najkratšou cestou krížom cez vozovku pri návrate z kontroly priestorov pri odpočívadle, kde si množstvo ľudkov rozložilo grily a pripravovalo pochutinky. Panika ani nevznikla, len mi bolo ľúto, že som sa nedostal k dobrému záberu, nakoľko cestu zablokovala rýchlo vytvorená kolóna vozidiel a samozrejme najlepší výhľad mali dotyční z prvého auta.
V parku je množstvo cestičiek, ale na tie pravé treba ísť dobre pripravený. Na našu krátku prechádzkovú trasu sme si zvolili iba bežný chodník k najbližšiemu vodopádu. Americká turistika pre bežného obyvateľa sa vyznačuje jednoduchosťou pre návštevníkov, takže aj tu až k vodopádu išiel vyasfaltovaný chodníček. Na druhej strane, takto majú možnosť dostať sa do prírody nielen rodinky s detskými kočíkmi, ale aj osoby na invalidných vozíkoch. Čo nás však mimochodom zaujalo (a to je konštatovanie bez nejakého zamýšľaného rasového podtónu) - v poliach, na farmách, či dedinách alebo aj tu v horách nie je veľmi vidieť obyvateľov s tmavšou pleťou, teda skoro žiadneho, ak nepočítame zopár Indov. Zato v mestských centrách najmä väčších metropol, ktoré sme za ostatné dni prešli, mohol mať turista veľmi často pocit, že prechádza stredom Afriky.
Nešťastím však bolo, keď sme na ďalšej zastávke v parku neuverili varovaniu svetelnej tabule upozorňujúcej, že najbližší prehliadkový okruh (myslené ako jazda autom cez park) môže zabrať 2-3 hodiny. Zdalo sa nám to podivné, keďže mapa udávala celý tento jednosmerný okruh ako 11 míľový, čo by malo byť otázkou pár minút. Absolútne sme zabudli na bezohľadnosť domorodcov, ktorí sa zväčša nestarajú o to, čo sa deje „za nimi“. Ide totiž o vyhliadkovú trasu obdobnú safari, kedy turisti môžu sledovať okolie a najmä „divokú“ zver priamo z pohodlia svojho vozidielka.
Problémom však je, že väčšina jedincov ignoruje ceduľky žiadajúce ohľaduplnosť a odstavenie vozidla pri okraji cesty, tak aby nezavadzalo ostatným. Keby toto bolo dodržiavané, bolo by možné zachovať plynulosť prejazdu aj pre tých, ktorí nemajú v úmysle zastaviť sa na určitom vyhliadkovom bode, ktorých je pomerne veľký počet. Ešte menej bolo takých turistov, ktorým sa nelenilo z vozidla vystúpiť a prejsť sa pár krokov bokom, aby sa priblížili k takmer krotkým zvieratám a nezavadzali ostatným. A takto sme potom pochopili, prečo tak krátka trasa zaberie toľko času a nadávali sme ako pohani, keď sme sa posúvali po ceste z ktorej sa nedalo odbočiť po centimetroch a museli sme mať pustené kúrenie naplno pri otvorených oknách v obave, že to naša novučká kára nezvládne a uvarí sa vo vlastnej šťave. Kým sme sa konečne z okruhu vymotali späť na hlavnú cestu, bola už celkom slušná tma a neostalo nám nič iné ako pobrať sa nájsť si ubytovanie.
Pozor si treba dávať aj na to, aby bol pri prejazde parkom, či pri zotrvaní v ňom dostatok benzínu v nádrži a to ešte pred vstupom do parku, kde je veľa trás skutočne prejazdných iba z jednej strany, prípadne sú v zimnej sezóne niektoré trasy uzatvorené a nedostupnosť benzíniek môže (v lepšom prípade) znamenať pár desiatok míľ naviac.
Večerné ubytovanie sme našli celkom bezproblémovo a ešte nám ostal čas na krátku obhliadku turistických atrakcií a suvenírov v okolí. Celkom nás na záver dňa potešil sympatický maník za recepčným pultom v susednej reštaurácii, ktorý po našej odpovedi na tradičnú otázku skade že sme, nás pozdravil zvolaním ahoj! Ukázalo sa, že nejde o Slováka, ale že dotyčný má komplicov v Poľsku, kde pomerne často cestuje a teda dobre vie aj o polohe Slovenska.:)
Komentáre
pietro