Prejazd naprieč Nevadou

Po opustení oblasti NP Zion sme sa opätovne vydali na sever a o kúsok ďalej zatočili na západ, kde sme sa čoskoro dostali k hraniciam Nevady. V našom knižnom sprievodcovi bola zmienka o slávnej ceste, ktorá naprieč pretína celú Nevadu – „Highway 50“.

Jej sláva má spočívať v tom, čo jej dalo aj prakticky oficiálny akronym – „najosamelejšia cesta Ameriky“.  Okrem iných, dôležitým upozornením bola nutnosť mať stále dotankovanú nádrž a dostatok vody. Ďalšou bola zmienka o tom, že na tejto ceste je problém stretnúť živáčika. Už tá prezývka stačila na to, aby sme boli dostatočne inšpirovaní preveriť toto tvrdenie. Vzhľadom na miesto štartu etapy toho dňa sme však slávnu „50-tku“  samozrejme neprešli celú, ale napojili sa na ňu približne v tretine, pri mestečku Ely. Aj tak sme mali pred sebou na ten deň naplánovaný prejazd takmer 500 míľ.

A práve na križovatke pri Ely sa nachádza miestečko, ktoré môžem vrelo odporučiť. Od rána sme nemali kde si dať „kafčo“, ale mali sme už naň takú chuť, že sme boli ochotní riskovať aj barovú stodolu pri ceste uprostred ničoty, ktorá na prvý pohľad nevyzerala veľmi vábivo.

No a toto bolo jedno z miest, ktoré nám spôsobili veľmi pekné prekvapenie. Barmanka síce nebola žiadna veľmi dobre rastená blondýna, skôr by sme mohli povedať, že išlo o typ čipernej barbábušky. Zato však uvarila kávu, ktorá mala chuť a za symbolickú cenu ju do pohára nekonečne dolievala. Nemohol som si pomôcť a napriek všetkým mojím snom o malej šálke horúceho pressa, vydojil som do seba asi tri solídne stavané kýbličky.

K dobrému pocitu asi prispela aj atmosféra a osobitná výzdoba stien a stropu obložených bankovkami s podpismi a poznámkami prechádzajúcich návštevníkov. V miestnosti boli v týchto ranných hodinách okrem „babky-kávovarky“ aj zo traja štangmasti, s ktorými sme v družnej debate strávili viac než pol hodiny, samozrejme najmä pri vysvetľovaní takých divov sveta, ako je poloha a existencia istej malej krajinky v strede Európy.

Krčmička ponúkla aj svojrázne ubytovanie, pre tých ktorí by boli ďalekou cestou veľmi unavení :)

Ďalšia cesta nebola výnimočne úchvatná. Skonštatovať sme mohli akurát to, že náš bedeker bol predsa už len zastaralý. Sem tam sme predsa len stretli nejaké protiidúce vozidlá a dokonca aj partičku motorkárov.

Sprievodca však úplne neklamal. Priveľa života v okolí nebolo a ani žiadna vybavenosť pre cestovateľov. Na odpočívadle pri ceste, tvorenom iba kamennou lavicou so stolom a plechovým sudom na odpad, nebolo vonkoncom nič. Jedinou prítuľnou papuľkou bol syslík, opatrne striehnuci na padajúce omrvinky.

O pár desiatok, či stoviek míľ ďalej sme prechádzali menším mestečkom Eureka, z ktorého sršal starodávny duch baníkov a zlatokopov, ale citeľným bolo aj to, že svoj čas slávy má už dávno za sebou a onedlho sa s najväčšou pravdepodobnosťou zmení na jedno z miest duchov.

Okrem možnosti života v meste sa našli aj takí, ktorí radšej preferujú samotu uprostred ničoty.

O riadny kus ďalej som išiel do úžasu nad nadšencom na bicykli...

...najmä pri charaktere miestnych ciest.

Takmer na konci 50-tky je mestečko Toiyabe, ktoré symbolizuje opätovný začiatok civilizácie a víta pozvaním na raňajky so súčasným koloritom košického Luníku. Zato však v strede hlavnej ulice je maličký obchodík, ktorý má aj zo dva stojany na benzín, čo ocení najmä vyschnutá nádrž vášho približovadla. Tu vám aj na pamiatku opečiatkujú príručku prežitia prejazdu, čo však už asi nie je taký problém, ako kedysi.

O ďalších pár míľ sa mení ráz krajiny a medzi zaujímavosti je možné zaradiť akurát mestečko z prívesov vytvorené na úpätí piesčitej duny.

Deň sme sa rozhodli zakončiť vo Fallon - väčšom meste ešte na území Nevady a nechať si vstup do Kalifornie až na ďalšie ráno. Mesto neprekypovalo prílišným životom, ba skôr budilo dojem, akoby ste boli na okraji prímorskej rivéry uprostred januára. Naviac bola nedeľa a okrem kasína bolo otvorené iba nákupné stredisko na konci mesta, kde predsa len nejaké živé duše blúdili.

Okraj mesta prekypoval skôr farmárskymi usadlosťami než nejakým priemyslom.

Určite toto mesto zvykne prekypovať riadnym životom, čo sa dalo usudzovať aj podľa počtu policajných vozidiel, z ktorých množstvo však dovolenkovalo zaparkovaných pred solídne veľkou stanicou šerifa. Ich počet má pravdepodobne na svedomí obrovská základňa námorného letectva na druhom konci mesta a bujarí námorníci cez víkendové večery. Títo ale majú teraz iné starosti v iných koncoch sveta a asi už ani netrénujú lov na „červených“, po čom ostali iba pamätníky.

Vyspali sme sa celkom dobre, až na hukot klimatizácie, ktorá je v období už rozbiehajäceho sa leta samozrejme prepnutá iba na chladenie a ide v dvoch stupňoch: silno a ešte silnejšie, pričom sa vôbec nedá vypnúť. Vstali sme skoro, aby sme stihli raňajky a včas vyraziť. Zachytila ma ešte smska od brata a telefonát od kolegu zo SR – obaja s gratuláciami k (zajtrajším:) narodeninám. Na smsku odpisujem až v aute, čo sa ukazuje ako chyba, lebo medzi kopcami zas nie je žiaden signál.

Z Fallonu vyrážame smerom na juh, cestou 95, akoby sme sa vracali do Las Vegas. Pri našom „štestíčku“ opäť intenzívne mrholí a až leje a v aute len nadávame na tiež_vodičov, ktorí nevedia, že by mali rozsvietiť svetlá a aj to, že cez dve plné čiary v obci sa nepredbieha. Po hodine cesty prestáva pršať a rozjasnieva sa, takže lepšie vidíme kopce na pravej strane a jazero naľavo. V Hawthorne sa z HWY 95 odkláňame na cestu 359 a zastávku v mestečku využívame na dotankovanie. Cena benzínu opäť prekročila rekord, najlacnejší je už za 4,29 USD/gal. a to ešte nie sme v Kalifornii. Že sme ešte v Nevade, je vidno aj na pumpe, ktorá okrem spŕch je vybavená aj hracími automatmi.

Ráno sa postupne mení na nádherné slnečné počasie, so srnkami odskakujúcimi z pred kapoty a so scénkami, ktoré by zapadli aj na LenOn-onove bilboardy o švajčiarskej budúcnosti Slovenska. Mali sme za sebou prvý týždeň cesty a pred sebou už iba kúsok cesty cez vrcholy Sierra Nevada, za ktorými nás čakala Kalifornia. Cesta je stále takmer opustená, s nemeniacim sa výhľadom na kríčkovitú prériu, iba zriedka narušenú nejakou osamelou búdou. Slnko už celkom pekne svieti, ale vonku je aj tak veľmi chladno a pocity tepla nenavodzuje ani výhľad na neveľmi vzdialené zasnežené končiare podobné našim Nízkym Tatrám.

:-)