Bryce Canyon a Red Canyon

Ďalšie ráno sme sa rozhodli venovať viac turistike, ale ešte predtým sme opustili to ospalé mestečko a radšej sme sa vrátili o pár kilometrov naspäť, zaistiť si nocľah v tom moteli na okraji Červeného kaňonu, kde bolo pár domčekov tvoriacich dedinku, ktorá snáď ani meno nemala.

Ráno nás tiež prekvapilo náhlym ochladením a bolo celkom zaujímavé mať všade naokolo snehový poprašok na počiatku leta. Vzhľadom na aktuálne snehové prehánky na Slovensku však zábery z toho dňa asi celkom zapadnú a nebudú pôsobiť veľmi provokatívne.

Počasie bolo tiež úplne bláznivé, chvíľami svietilo slnko, ale boli niektoré momenty, keď nás – najmä pri ceste do Bryce Canyon zastihla nielen hmla, ale aj ľadové krúpy a studená snehová fujavica. No neodradilo nás to, Bryce bol aj tak očarujúci a je to jedno z miest, ktoré všetkým môžem skutočne bez váhania odporučiť.

V neskorom popoludní sme sa vrátili na hotel, ale napokon sme ešte pred večerou využili čas na malú vychádzku v Red Canyon, kde sme nemohli odolať a vyštverali sme sa na nenáročný kopec. Výstup nebol problém zdolať, skôr nám viac času zabralo nájsť vhodné miesto na preskočenie bujného potoka.

Správne vyhladovaní sme hľadali niečo pod zub v blízkej dedinke, kde okrem domácich bolo pár kempov s ubytovaním pre turistov a v ich strede niečo ako obchodná pasáž s veľmi komerčne ladenou, do indiánskeho štýlu tvarovanou reštauráciou.

V tejto chvíli nás však predbehli zájazdové autobusy s nadšenými dôchodkyňami, ktoré bleskurýchlo okupovali voľné miesta pri stoloch. Pri tomto pohľade nám rozhodovanie netrvalo dlho a zatrúbili sme na ústup. Zachránila nás westernová stodola na okraji dediny, lákajúca reklamou na steak  na grile a pochutiny v staroholandskom štýle, ktorú majiteľ ešte len išiel otvárať na večernú zábavu. Tak sme radšej počkali kým otvorí a radšej sa zatiaľ potúlali po okraji dediny obzerajúc sa, ako sa tu býva.

Sú miesta, ktoré práve nesršia reprezentatívnosťou -ako aj na okraji spomínanej dedinky, ale keď tak v poslednej dobe pozerám po niektorých miestach na Slovensku a na našich sídliskách, ani my sa nemáme veľmi čo povyšovať.

Stodola svojím štýlom pripomínala piváreň v našom ponímaní – stoly, lavice, v rohoch blkotajúce piecky a steny vyzdobené najmä obrazmi z vlastných fotozáberov majiteľa. Jednu časť miestnosti zaberal otvorený kuchynský priestor, ale prekvapilo nás, že k večenému posedeniu domáci ponúkal iba ľadový čaj. Obhajoval to tým, že podľa nejakých miestnych predpisov v tomto kraji Mormónov nemôže mať výčap, ale na druhej strane mu vôbec nevadilo, ak by sme si priniesli vlastné pitivo. Neostávalo mi nič iné, iba sadnúť do auta a prebehnúť do spomínanej nákupnej zóny a z večierky si vziať kartón pivka. Aby to zapadlo do atmosféry, zvolil som si lokálne tmavé pivečko honosiace sa mormónskou polygamiou. Akurát mi nebolo jasné, ako môžu pivo variť, keď ho nesmú piť.

V tomto momente si dovoľujem prerušiť toto rozprávanie a popriať všetkým priateľom, či čitateľom peknú silvestrovskú oslavu, mnoho šťastia a radosti v Novom roku 2010. Ahojte niekedy v blízkej budúcnosti. P.:-)