krizom_krazom

V toto ráno sme začali piaty deň nášho tripu. Namiesto toho, aby sme pokračovali ďalej na sever k Salt Lake City, otočili sme náš smer takmer totálne opačne. SLC sme mali možnosť navštíviť už skôr, pri inej príležitosti a samotný Utah nás tak očaroval, že sme sa rozhodli spoznať ho podrobnejšie.

Pravidelným čitateľom týchto zápiskov už možno lezie na nervy to množstvo obrázkov červených skál, ale veď napokon to nie je nutné pozerať povinne:). Tým, ktorí vydržia, sľubujem, že čoskoro už Utah opustíme a vydáme sa ďalej.

Nám to však trvalo ďalšie dva dni a môžem vás uistiť, že ak by ste chceli, kľudne by ste v týchto končinách mali čo robiť aj ďalšie dva týždne alebo aj roky. Okrem množstva šutrov a Mormónov je tento kraj známy napr. aj perfektnými lyžovačkami, veď nie nadarmo bolo SLC zvolené za miesto konania zimných olympijských hier (2002). Stačí si skočiť do Park City a hneď natrafíte na nejakú hviezdičku, či celebritku.

Ako som spomínal, vyrazili sme akoby späť, takmer až k hraniciam Arizony. Dostali sme dobré referencie, že veľmi krásne oblasti sú napr. Bryce Canyon alebo Zion National Park. Samozrejme, že miesto diaľnice sme sa vybrali „okreskou“ a ako priebežný bod sme si zvolili mestečko Panguitch, kde sme plánovali prespatie. Cesta vedie krížom cez ďalšie prírodné oblasti - Capitol Reef National Park a The Grand Staircase-Escalante National Monument, kde sme spravili menšie zastávky a mikrotúry.

http://www.nps.gov/care/index.htm

http://www.utah.com/escalante/

http://www.blm.gov/ut/st/en/fo/grand_staircase-escalante.html

V týchto končinách sa už ráz krajiny mení a spoločne s ním aj zafarbenie skál, ale aj tak stojí za to pred príchodom do Panguitch zastaviť sa aj na ďalšej krásnej vyhliadke v Red Canyon.

http://www.utah.com/nationalsites/redcanyon.htm

Asi ešte pod vplyvom noci strávenej v aute som preventívne, ešte po ceste, zarezervoval telefonicky izbu v hoteli. V konečnom dôsledku môžem len opakovať, že v prevažnej väčšine prípadov to nie je nutné, iba ak v najvyššej špičke turistickej sezóny...Ale keď človek nie je veštcom osudu a už vôbec nie svojho :).

Ako sa ukázalo, bolo to zbytočné, lebo pekné ubytovanie by sme boli mali aj o pár míľ bližšie, priamo pri ústí do Červeného kaňona. Takto sme však pokračovali do mestečka, ktoré v strede sezóny asi aj dýcha pravým duchom westernových filmov, teraz však bolo skôr jeho vyvanutým dychom (či duchom). „Náš“ hotel sme našli v strede hlavnej a takmer jedinej ulice. Z niekoľkých malých obchodíkov bol otvorený už iba predaj suvenírov, kde okrem milej babky boli najživotaschopnejšími už len jej chlpáči.

Naštastie v susedstve bola otvorená miestna reštaurácia, ktorá prekypovala aj množstvom návštevníkov a okrem klasických hambáčov servírovali aj chutnú „tradičnú mamkovskú“ kuchyňu.

Spomínaný hotel bol napokon celkom obstojný, i keď nechtiac zapadol do kategórie problémov, s ktorým som sa trápil ešte pekných pár týždňov po návrate z tejto cesty. Práve tou telefonickou rezerváciou som (tradične) indického majiteľa asi domotal, čo som však zistil až na bankovom výpise. Hoci som platil priamo na mieste, náš drahý partizán mi naúčtoval aj „zarezervovaný“ pobyt – čiže som vďaka kreditke zaplatil 2 x to isté.

Teoreticky by to nemal byť problém, avšak skúste pár týždňov bojovať cez telefón z druhého konca krajiny, keď vám zrazu nikto linku na druhej strane nedvíha a keď už aj napokon áno – tak stále sa nič ani po prísľuboch o nápravu nedeje. Ak by ste chceli argumentovať tým, že predsa banka, či kreditná spoločnosť vás predsa len ochránia......no skúste si to. Superbanka napokon skončila konštatovaním, že však som asi platil izbu aj za niekoho ďalšieho, že aby som si to s majiteľom vybavil sám. Ale skrátim to, nakoniec sa všetko na dobré obrátilo, chechtáčiky sa vrátili a nestojí to za to, aby si človek kazil pekné spomienky.