krizom_krazom

Okruh po západe:

NEVADA – ARIZONA – UTAH – KALIFORNIA

Kurz doláru v ostatných rokoch rapídne klesol, hoci možno politicky korektnejšie:) by lepšie vyznela veta, že naša malá koruna rástla a trhala kurzové rekordy. Teda toto aspoň platilo pred začiatkom leta 2008, kedy tieto riadky začali vznikať. Preto snáď nebude vadiť, že niektoré (najmä cenové:) údaje už dnes nemusia presne sedieť, aj keď odvtedy už máme euráše, ale aj slušne rozvinutú a stále aj neveľmi klesajúcu hospodársku krízu.

Na druhej  strane sa zlepšila situácia s udeľovaním víz do USA, ktoré sa premenovali na elektronickú registráciu, ale aspoň čoraz menej Slovákov zažíva ponižujúci pocit pripomínajúci doby dávneho (?) socializmu a môže oveľa ľahšie cestovať aj do krajiny tzv. neobmedzených možností, hoci znalejší vedia, že oveľa menej obmedzení je na tejto strane veľkej mláky.

Ale keďže mojím cieľom nie je na tomto mieste vŕtať do politiky a spoločenských vzťahov, dovolím si pokračovať v uverejňovaní fotiek a občasných postrehov z ciest po USA, ktoré by mohli inšpirovať aj ďalších cestovateľov zo Slovenska na objavovanie tých lepších stránok zaoceánskych kútov. Snáď v terajších ďaždivých dňoch potešia aj zábery zo slnkom  rozpálených končín. :)

***

Koncom mája sa mi zázračne podarilo zobrať si až dva ucelené týždne dovolenky, kedy nás túlavé chodníčky viedli západnou oblasťou USA, po niektorých prírodných krásach, z ktorých viaceré boli transformované na národné parky a chránené oblasti.

Kvôli klasickej hektike pred dovolenkou nebol čas ani na zvyčajné prípravy a podrobné plánovanie cesty, čo zvyknem páchať pred príležitostnými potulkami. Dopadlo to nakoniec tak, že sme prakticky na poslednú chvíľu získali posledné miesta v lietadle cez nášho priateľa v cestovnej agentúre (pôvodom tiež Slováka), ktorý nám - pre moju pohodlnosť - vybavil aj rezerváciu ubytovania na prvý deň a prenajatie vozidla. Všetko ostatné sme nechali na náhodu a voľný priebeh.

V ubytovaní sme sa spoliehali na predchádzajúce skúsenosti, ktoré nám ukazovali, že pri takýchto cestách je striktné viazanie sa na určité miesta alebo hotely niekedy skôr na prekážku. Tak tomu býva v prípadoch, keď sa „pozabudnete“ na určitom mieste alebo sa dlhšie zdržíte, či už vlastnou alebo cudzou vinou a zrazu zistíte, že do rezervovaného hotelu vám ostáva prekonať ešte zo 200 míľ a vám sa na ceste už zmráka. Nepríjemné na tom býva to, že vo väčšine hotelov musíte zrušiť rezerváciu min. 24 hod. vopred, inak vám automaticky nabieha na kreditku platba za izbu, aj keď na ňu nestihnete prísť. 

My sme zvyknutí aj na drsnejšie podmienky, nepotrebujeme na prespatie práve Hilton, ale základným kritériom pritom je, aby sme mali čisté spanie a sprchu. Veď aj tak sa človek dostane na izbu až večer a potrebuje len prespať do rána a potom zas ráno vyraziť ďalej.  

Výhodou USA je to, že cestná sieť je prevažne veľmi dobrá a prakticky pred každým mestom, či pri výjazdoch z diaľnic býva zväčša „stádečko“ rôznych hotelov a motelov zo zaručených sieti, takže sa dá vybrať. Problémom býva skôr čas ubytovania, kedy nie je dobré spoliehať sa na získanie posledných izieb. Rovnako neplatí jednotná cena - čím menej izieb je dostupných, tým sú drahšie. Preto je dobré sa poobzerať po voľnom mieste hneď pri stmievaní. Rovnako nie je dobré spoliehať sa na prespatie v aute pri ceste. V takom prípade vás pravdepodobne čaká zaklopanie na okno auta obuškom a nie veľmi príjemný rozhovor s miestnym policajtom, šerifom, trooperom alebo iným podobným partizánom.

Prelet do Las Vegas, Nevada

Začiatok našej cesty nevyzeral príliš ružovo. Na letisko sme dorazili pomerne včas, t. j. s min. dvojhodinovým predstihom, aby sme vyhoveli všetkým superbezpečnostným predpisom. Pomerne rýchlo sme sa na prepážke zbavili kufrov a dostali palubné lístky, avšak bolo to dobré len na to, aby sme súčasne zistili, že naše lietadlo, s plánovaným odchodom o 08,30 hod., bude mať meškanie, ktorého reálnu dĺžku nám však nikto nevedel povedať.

Menšial spoľahlivosť a presnosť lietadiel nie je nič neobvyklého, ale to som si myslel, že nedávna kríza leteckého cestovania je už zažehnaná. Najprv som si vynadal, že som zabudol v ranných hodinách skontrolovať cez web odlet lietadla, ale pomerne rýchlo ma upokojilo, že vlastne ani to by mi nepomohlo, lebo skutočný čas odletu nikto nevedel, čiže by ani na webe nebol. Na informáciách ma potešili oznámením, že o pol desiatej sa „rozhodne“ o tom, či sa vlastne poletí. Čo tento údaj mal znamenať, neviem dodnes. Vďaka získanému času sme si dali dodatočné mikroraňajky (mazľavú precukrovanú šišku) a teplú polotmavú tekutinu z asi pollitrového papierového kýbľa, ktorá sa na tejto strane veľkej mláky prezýva veľmi honosným pojmom „káva“.

Po určitých predchádzajúcich skúsenostiach naučený príliš nedôverovať rôznym miestnym typom tzv. „odborníkov - špecialistov“, vlastne skôr manažérov pre ulahodenie (takmer po slovensky: oblbnutie) zákazníkovi, som si radšej každú chvíľu overoval či a ako sa situácia s odletom vyvíja. Nakoniec sme sa rozhodli presunúť radšej do odletového terminálu a čakať na osudové rozhodnutie tam.

Prekvapivo bez problémov sme prešli cez bezpečnostnú kontrolu a rámy sa ani nerozpískali, ako sa mi to bežne stáva. Asi som ešte nemal dostatočne podozrivý výraz v tvári, či spotené ponožky. Tento krát som sa bez odvrávania vyzul, aby som nedopadol ako inokedy – teda so stratou času. Inokedy veľmi rád odmietam zaradiť sa medzi bežné ovečky a argumentujem tým, vlastne nikde nie je nariadené vyzúvať sa pri prechode rámom, a že všetci tak robia len z novodobého „zvyku“. Niekedy to zaberie, ale aj tak potom nasleduje odvedenie bokom na stoličku, kde mi topánky/tenisky/bagandže (avšak s pocitom víťazstva – čiže bez vyzúvania!) poutierajú testovacími papierikmi a preženú ich analyzátorom, aby určili stupeň nebezpečnosti. Vždy sa mi pritom páči, ako mašinka spokojne hudie a ja zas dumám nad tým, ako by ten superanalyzátor začal hučať, keby tak napríklad testoval boty nejakého baču z vaľaľa so zvýšenými hormonálnymi funkciami...nuž, zvláštne to myšlienky chodia po mozočkových závitoch pri cestovaní po júesej.

Ibaže, väčšina Ameriky chodí prevažnú časť roku iba v šľapkách naboso, ktoré okamžite zhodia, čiže im žiadne šnurovanie nerobí trable a ani ich tiež nenapadne vybočiť z koľají a dumať nad tým, čo niekto v uniforme, či aspoň s píšťalkou nariadi.

Let trvajúci z východného pobrežia USA do Las Vegas trval asi 5 hodín, čo nebolo až tak zlé. Las Vegas sme si vybrali za stredobod nášho výletu a to nie ani kvôli hazardným hrám, ale najmä preto, že práve kvôli nim je Vegas známy lacným ubytovaním a stravovaním. Väčšinou aj lacnejšími letenkami – a to všetko v snahe prilákať čo najväčšie množstvá ľudí do herní. Letenky však nie sú lacné vždy, zvyčajne sa úžasná ponuka viaže na určitý dátum alebo na dlhší pobyt v niektorom z množstva hotelov, či iné pô- a zá-žitky.

:-) viem, že tie fotky nie sú nič moc, ale žiaľ nie som expert a nepomáhali ani trošku špinavé okná lietadla. Vďaka za pochopenie.