krizom_krazom

11. deň: Wiston Salem, North Carolina

Ráno nás opäť privítalo hustým dažďom, až sa nám nechcelo veriť upraveným predpovediam meteorológov o tom, že najneskôr popoludní sa opäť rozjasní a vráti sa aj teplo. Pri pohľade cez okno sme už ani neľutovali, že sme neostali v LEXINGTON-e na BBQ festivale. Raňajky na hoteli boli typicky striedme a ako vždy, aj tá divná tekutina - ani neviem prečo v týchto končinách prezývaná kávou - bola dobrá ako vždy – teda akurát na výplach čriev. Neprestávam sa diviť, ako sú len domorodci, s prístupom k najlepším juhoamerickým druhom kávy, schopní bez problémov navariť obrovskú kanvicu z jediného sáčku určeného na prekvapkanie do jedného pohára.

Pred opustením mesta sa rozhodujeme urobiť si prehliadku centra aspoň z auta. Súhrou náhod, priame centrum mesta je uzatvorené zátarasami a zhľukujúcimi sa obyvateľmi. Zvedavosť nedá, prenikám na najbližšie parkovisko, čo sa však už onedlho ukazuje ako strategická chyba. Ale zatiaľ ešte v nadšení dávam kapucu na hlavu, naberám výzor lokálpatriota a dostávam sa k centru diania. Stredom mesta sa ťahá veľmi pomalá perepúť rozličných alegorických vozov domácich organizácií, škôl, združení, atď. Prosto, ako u nás kedysi prvomájový sprievod. Príčinou tunajšieho je však opäť „homecoming“ – stretnutie bývalých absolventov miestnej univerzity, ktoré oslavuje celé mesto.

Mohla by to byť celkom pekná záležitosť, nebyť i keď miernejšieho, ale stále neprestávajúceho smoklenia z oblohy. Účastníci sprievodu však napriek tomu prejavujú vysoké nadšenie, ohromnú dávku energie a v mokrom prostredí im neprekáža ani poskakujúci fotograf s veľmi bledou tvárou na tomto takmer jednoliatom zhromaždení tzv. afroamerickej populácie. Teda akože ja.

Po niekoľkých minútach moknutia to však vzdávam a vraciam sa k autu. Tu sa medzitým parkovisko (hoci je mimo vyhradenej zóny) premenilo na zhromaždište vozidiel čakajúcich na zaradenie do sprievodu. Ako naprotiveň, sú rozostavení tak úspešne, že tu smrdíme pár desiatok minút, kým sa nám medzi vozidlá podarí prekľučkovať a dostať sa mimo. Medzitým ma ešte dojímajú mamičky jednej skupinky ratolestí, ktoré sa rozhodli rozohrievať precvičovaním si roztlieskavačských zostáv priamo na priestore za naším autom. Hoci jasne signalizujeme úmysel vycúvať, viac jačia po nás a iba čiastočne odháňajú decká na bok, keďže tie sa medzitým rozhodli premeniť sa na nálepky pod naším zadným stieračom. Veď detičky v Amerike môžu všetko, aj kašľať na rodičov a dospelých, veď aj tak vždy dostanú pochvalu za „good job“, aby náhodou neutrpeli psychickú ujmu, keby im bolo niečo vytknuté.   

Nakoniec veľa nechýbalo a boli by sme dostali čísielko a tvorili exotickú súčasť parádemaršu. Ale aj tak ešte musíme obísť takmer polovicu mesta, aby sme sa konečne dostali k výjazdu, ktorý nie je blokovaný a nevedie späť do bludného kruhu. Nuž čo, každý špás niečo stojí.

   Ešte stále prší, tak pokračujeme po diaľnici, aby sme sa čo najskôr dostali k horám a unikli mokrej vlne, ktorá mieri k východnému pobrežiu. O kus ďalej však zbiehame dotankovať a keďže div divúci prestáva pršať, pokračujeme okreskou so zámerom napojiť sa o kus ďalej na už dávnejšie spomínanú BLUE RIDGE PARKWAY (BRP) a s ňou sa prakticky dostať až na koniec nášho putovania – horný počiatok SHENANDOAH VALLEY. Uvedená cesta patrí medzi takmer národné historické pamiatky, spája dve pohoria, ich národné parky a rozhodne patrí medzi nádherné prírodné scenérie.

Pred vjazdom na BRP prechádzame hranicou medzi štátmi NORTH CAROLINA a VIRGINIA. V tejto oblasti objavujeme sústredenie množstva trhov s ovocím, ale aj so starožitnosťami, medzi ktorými sa vyníma jedno zamerané netypicky na staré poľnohospodárske stroje. Divočina, ale stojí to za pohľad.

Z preslávenej cesty schádzame iba pri meste ROANOKE, aby sme našli niečo pod zub. Na BRP bol síce aj starý mlyn premenený na turistické stredisko s reštauráciou, ale na usadenie čakal celý zájazd dôchodkýň na výlete. To kým by sme my prišli na rad....

So smutným úsmevom pritom porovnávame miestnu situáciu s porovnaním našich dôchodcov, ktorí po skončení pracovného pomeru vyzerajú strhano a okrem podpory detí rozmýšľajú skôr nad dreveným pyžamom, než nad cestovaním po svete. Pred aktuálnou „celosvetovou finančnou krízou“ tunajší priemerný dôchodca nemal problém aj v sedemdesiatke kúpiť si nové auto a vybrať sa kdesi k jazeru na rybačku. Nie je síce možné generalizovať na všetkých, nájdu sa aj tu chudobní, ale prevažne je vidno, že aj dôchodok si obyčajní ľudia stále vedia užiť.

Pri prejazde mestom nás víta už pomaly tradičné prázdno na uliciach a do údivu ma privádza trčiaca balistická raketa zaradená medzi exponáty múzea dopravy. Nooooo, i tak še dá....

Na okraji ROANOKE si úplne náhodným výberom volíme jednu z desiatok reštaurácií a voľba padá na El TOREO - mexickú kuchyňu, ktorú sme už pomerne dlho neochutnali. Trochu nás odrádza miestne okolie rôznych autodielní, tesná blízkosť tetovacieho salónu a tiež tzv. privátneho klubu, ale predsa len vchádzame dnu.

Musím povedať, že voľba vyšla perfektne. Aj keď nie je priestor preplnený, tváre nám rozjasňujú vyrezávané a maľované stoly, spolu s prívetivým úsmevom usádzačky. Porcie vybraných fajitas sú fantastické a veľmi chutné, absolútne neporovnateľné s preslávenou fastfoodovou mletou plackou ochutenou iba kečupom, ktorú dostanete do auta cez okienko u kadejakého „mäckoša“. Jedna porcia by nasýtila určite aj vyhladovaného detvanca, čo by som si o spomínanom hamboši nedovolil tvrdiť.

Pred nami sú dve – tri hodinky jazdy smerom na ANNAPOLIS a BALTIMORE, ktoré sú jednoducho povedané nádhernými mestami. Tieto si však zasluhujú samostatné rozprávanie a preto v tomto bode aktuálna cesta končí.

Ak sa vám niektoré pasáže tohto rozprávania zdali, že znejú príliš sarkasticky, či kyselkavo – nevzrušujte sa prosím. Ide iba o sústredenie osobných pocitov a spomienok, bez nárokovania ich univerzálnosti. Každý máme predsa svoje.... :).